Ekonomickí amatéri sú absolventami liberálnych univerzít (odpoveď prof. Husárovi)

Pán profesor Husár neúnavne udiera do ľudí, ktorí majú na Slovensku a v EÚ zodpovednosť za ekonomickú politiku, že nedostatočne využívajú vedecké poznatky v prospech verejného záujmu. Pán profesor však nie je odchovancom ekonomickej univerzity fungujúcej podľa liberálnych paradigiem. Tie dnes systematicky vychovávajú ekonómov k tomu, aby ignorovali verejný záujem a aby „verejné blaho“ považovali za iracionálnu a škodlivú vec pre celú liberálno-kapitalistickú spoločnosť.

Iracionálnu myslím v tom zmysle, ako sa o racionalite hovorí už od prvých hodín úvodných kurzov ekonómie. Hneď na začiatku sa študentom vštepuje predpoklad, že všetci účastníci ekonomického života sa chovajú „racionálne“. To znamená, že poznajú vzťahy a poučky, ktoré sa na ekonomických kurzoch budú študenti učiť a že tieto sú v ich najlepšom ekonomickom záujme. Akékoľvek iné motivácie a priority síce existujú, ale sú „iracionálne“ a tak sa nimi univerzitná ekonómia nezapodieva. Hneď v prvej švrťhodine sa študenti dozvedia, že zdroje sú vzácne a nemôžu byť dostupné pre každého. Toto je základná axióma a nápady na spravodlivé rozdeľovanie zdrojov sú „nereálne a iracionálne“.

V ďalších prednáškach túto myšlienku dostanú ešte mnohokrát. Často veľmi rafinovaným spôsobom. Napríklad vo forme pojmu „Paretova efektívnosť“. Najprv sa niečo povie o talianskom ekonómovi Paretovi a aký bol slávny a významný, potom o jeho princípe. Ten spočíva v tom, že za efektívne ekonomické zmeny by sa mali považovať len tie, ktoré keď niektorým osobám prilepšia, nikomu nepohoršia. Ten princíp, hlavne ak sa zapíše do úhľadných rovníc, trvá istý čas na vysvetlenie a pochopenie. Keď si tento pojem študenti osvoja, tak začnú podvedome považovať za prirodzené, že žiadne ekonomické zmeny napríklad v rámci Slovenska nesmú presunúť ani gram bohatstva z Bratislavy do Sobraniec, Sniny a Svidníka. A teda žiadne vyrovnávanie ekonomických rozdielov medzi krajinami EÚ nie je „Pareto efektívne“.

Nepochybujem, že sám Pareto by sa zhrozil nad takouto sebeckou interpretáciou jeho myšlienok, no toto je bežná liberálna finta, ako matematicky dokazovať, že dane sú neefektívne zlo, systémy sociálnej solidarity sú neefektívne zlo a aj jednoduché zvyšovanie platov je neefektívne zlo, lebo sa tým prilepšuje zamestnancom „na úkor“ majiteľov podniku.

Niekedy v ďalších semestroch sa študenti ekonómie dozvedia aj o teórii hier a o „väzňovej dileme“. V stručnosti ide o problém dvoch spolupáchateľov, ktorí sú v kolúznej a oddelene od seba sa rozhodujú, či každý z nich bude zapierať s nádejou na prepustenie z nedostatku dôkazov, alebo sa stane kajúcnikom, lebo hrozí, že sa kajúcnikom môže stať tent druhý. Okolo takéhoto a podobných problémov je celá veda a teraz sa nejdem púšťať do riešenia, to majú na univerzitách zvládnuté. Chcem však na tomto príklade poukázať na to, ako efektívne je z ekonomických problémov vytesňovaný celospoločenský kontext. Ekonómovia sa takto cielene učia riešiť problémy zo sebeckého hľadiska a v prostredí, kde sa počíta s tým, že je sebecký každý. Výnimky sú „iracionálne“ a tak do teórie ani nepatria.

Takže v tomto je chyba. Zodpovední za ekonomickú politiku Slovenska a EÚ si ani len nesformulujú problémy tak, ako ich formuluje profesor Husár. Nieto ešte aby hľadali ich riešenie.