Dočítal som sa, že na Slovensku máme výrazne vyššiu spotrebu liekov proti úzkosti, a to v omnoho vyššej miere ako Česko alebo iné krajiny Európy. Sme úzkostnejší a depresívnejší ako kedysi?
Identifikujem sa so stanoviskom môjho priateľa psychiatra, že je to dané okrem spoločenských zmien, situácie aj množstvom času, ktorý môžeme venovať sami sebe. Máme čas viac premýšľať o sebe a svojej úlohe vo svete. Absencia vzorov, ktoré by nás mohli viesť, množstvo zmätočných informácií a „rád“, doslova presýtenie, vedie k tomu, že hľadáme pomaly každý všetko po vlastnej línii samostatne, „od základov“.
Absencia celospoločensky dôveryhodných figúr v rámci nedôvery tomu len napomáha. Asi je to aj výzva pre vzdelávanie. Ako budovať a rozvíjať psychickú odolnosť, sebavedomie a pripravenosť čeliť životu. Na to je však potrebné, na Slovensku určite, prehodnotiť vzťah spoločnosti ku školstvu. Smerovať investície do ľudí – pedagógov, nie do materiálu.
Tí zabezpečujú nielen to najdôležitejšie – prenos vedomostí z jednej generácie na druhú, ale aj suplujú rolu rodiny, ktorá niekedy neplní dostatočne funkciu prípravy na život. Chce to rozhľadených a múdrych ľudí. A je potrebné ich zaplatiť. To určite splnené nie je na žiadnom stupni vzdelania. V neprospech nás všetkých a našej budúcnosti.
Veľkou otázkou podľa môjho názoru je, či sme príliš ovplyvnení civilizáciou, ktorá tvrdí a chce od nás, aby sme potláčali emócie… Myslím si, že naopak sme civilizáciou, ktorá dáva emócie do popredia. Potláčanie emócií je z módy. Teraz je moderné prezentovať sa čo najväčším spektrom emocionálnych pochodov. Čím farebnejšie a silnejšie výbuchy, tým lepšie. Je to pomerne zvláštne.
Dospelosť okrem iného charakterizuje schopnosť zvládať svoje vlastné emócie. Dnes naopak je vzorom štvorročné dieťa plné vzdoru a emócií. Infantilizácia spoločnosti potom nadobúda zvláštne rysy, kde sa namiesto racionálneho riešenia problémov, venujeme obozretnosti „aby sa to nikoho nedotklo“. Slová prestali byť komunikačným kanálom a stali „zbraňou, násilím“, len aby sa každú chvíľu niekto mohol hodiť o zem a dotknuto búchať pästičkami.
Možno je to aj tým, že emócie sú evolučne staršie ako rácio.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Veru tak, emócie sú evolučne staršie ako racionálny rozum a aj na vyššie uvedenej úvahe je vidieť, že ako spoločnosť postupne „vypíname“ rozum a zákonite klesáme do evolučne starších, ale primitívnejších vzorcov správania. Na rozdiel od názoru psychiatra si však nemyslím, že dnešní ľudia majú príliš veľa času premýšľať o sebe. Naopak, vyzerá to čoraz viac tak, že majú čoraz menej času premýšľať vôbec o niečom.
Namiesto zmysluplného premýšľania sa musíme vyrovnávať so všadeprítomným stresom. Prevažne zbytočným a neproduktívnym stresom. O vplyve médií a ich faktickom pôsobení na rozvoj epidemiálnej demencie sme už písali. A práve preto mi je čudné, že práve tí špecialisti, ktorí by mali biť na poplach – psychiatri – sa nechávajú zneužívať na politiku a biznis. Veď príklad „Lebofico“ hovorí za všetko. A psychiatri, namiesto odbornej pomoci obeti atentátu ešte pridávajú stres a politický tlak. Lebo tak to u nás chodí…
