O tom, že žiadny hodnostár alebo úrad nesmie dostať toľko moci, aby mohol ohroziť chod štátu.
Rímski konzuli Titus Quintius Cincinnatus a Gnaeus Iulius Mentius sa nedokázali na ničom dohodnúť a ochromili tak dokonale ďalší chod štátu. Keď už si senát nevedel rady, vyzval ich, aby menovali diktátora a ten že potom sám rozhodne o záležitostiach, v ktorých sa im nedarilo dospieť k dohode. Vtedy sa konzuli konečne na niečom zhodli – že sa nemôžu dohodnúť na žiadnom spoločnom rozhodnutí, a odmietli menovať diktátora. Senát musel požiadať o pomoc tribúnov a až tí zo svojej úradnej moci urobili so svojhlavými konzulmi poriadok.
Na tomto príklade vidíme, aký bol úrad tribúnov dôležitý a účelný. Nielen krotili svojvôľu bohatých voči chudobným, ale zasahovali aj do vzájomných sporov aristokracie.
Republika by nikdy nemala mať vo svojom súbore zákonov taký, ktorý by umožňoval menšine ochromiť chod štátneho celku. Aj kvôli takému prípadu, že by jeden vysoko postavený hodnostár odmietol vymenovať potrebný počet mužov do verejných funkcií alebo by súd odmietol vyriešiť určitú záležitosť, musí mať republika patričné mocenské nástroje riadenia. Aspoň také, aby mohla vykonávanie určitej záležitosti niekomu odobrať a inému prideliť. Inak je v trvalom nebezpečenstve chaosu a rozkladu.
Benátska Veľká rada udeľuje hodnosti, ale tiež vymenováva orgány. Neraz sa už v dejinách Benátok stalo, že určitý správny úradník v meste či provincii svoje miesto z nejakých dôvodov opustil a Rada, poštvaná spravidla nejakou skupinou či jednotlivcom, nástupcu jednoducho neustanovila. Prirodzene, nastal nesmierny zmätok, hlavné mesto alebo provincia napríklad ostala bez sudcu a nebolo nikoho, kto by plnil príkazy na riadny chod krajiny. Tento vážny nedostatok mohol jedného dňa Benátky smrteľne ohroziť, a preto múdri zasiahli: vydali zákon, ktorým bolo stanovené, že kým nie je menovaný nástupca, nesmie byť príslušný úradník mestskej alebo provinčnej správy odvolaný.Tým Rade znemožnili jej občasné neblahé výstrelky, ktorými ochromovala riadny chod štátu.
Dodatok Mariána Moravčíka
Vo svetle týchto kritických Machiavelliho slov je Ústava SR deravá ako rešeto. Veď si spomeňme, koľko sme v uplynulých rokoch zažili zmätkov, keď niektorý „citlivo vnímajúci“ ústavný činiteľ odmietol vymenovať, koho podľa ústavy „vymenováva“ a zbor pritakávajúcich odborníkov tvrdil, že keby bolo napísané „vymenuje“, že by to bolo iné atď. Alebo si spomeňme aká „krehká“ je údajne väčšina 79 : 71, pritom len 11 hlasov naviac by robilo „ústavnú väčšinu“, ktorá by mohla do ústavy vložiť… čokoľvek, a zažili sme už precedens, že by mohla schváliť aj zánik republiky.
Takto naša republika, ak chce byť životaschopná a nechce sa rozplynúť v niektorom novom impériu, takto nemôže existovať. Riešenie pritom nie je ďaleko. V ústave máme článok 2 o tom, že „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Čiže ak sa na to určené štátne orgány na niečom nezhodnú a hodlajú si z akýchkoľvek dôvodov robiť prieky, mali by bez otáľania predložiť záležitosť na vyriešenie referendu!
Viem si predstaviť, a už som aj počul námietky, že ľudia sú zle informovaní a môžu rozhodnúť zle… No a čo?! Štátna moc občanom patrí a dôsledky všetkých zlých rozhodnutí padajú na hlavy občanom. Je preto oveľa spravodlivejšie, keď zlé rozhodnutie urobia ľudia a aj znášajú dôsledky, ako keď zlé rozhodnutie urobí štátnik a následne podá demisiu a odíde na „zaslúžený odpočinok“.
