V ostatnom čase sa zamýšľam nad tým, čo núti politikov prijímať zjavne hlúpe rozhodnutia, ktoré by priemerne zdravo uvažujúci človek odmietol. Ak odmietnem možnosť, že väčšina politikov sú cielene vyberaní hlupáci, ostáva mi už len alternatíva, že z toho majú osobný prospech. Ich prílišná chamtivosť teda dnešnú spoločnosť priamo ohrozuje.
Chamtivosť volených funkcionárov pripravuje o ľudskosť a ich obetiam prináša bolesť a zármutok. Je to však len chamtivosť politikov, čo ničí svet, alebo je to len špička ľadovca a korupcia sa týka aj myslenia bežného človeka?
Len nedostatok príležitosti nakradnúť si nerobí z nikoho dobrého človeka. Vymeniť figúrky je ľahké. Ale ak náhrada je rovnako bezbreho bezcharakterná, resp. nebráni sa tomu sa takou stať, tak to veľkú zmenu neurobí.
Je to ako v športe. Keď hrá tím zle, je ľahké žiadať výmenu hráčov. Ale čo sa dá spraviť ak lepší nie sú? Možno ich (ďalších) len vychovať, alebo veriť v zázrak. Alebo oboje.
Preto tak píšem o potrebe vzdelávania, lebo cesta z každého politického marazmu je vyspelosť členov spoločnosti. Lenže prečo za dnešnej situácie odstraňovať korupciu? Každý kradne, tak prečo ja mám byť iný? Cesta späť ťažká, dlhá a plná smútku. Politici sú zväčšeným obrazom populácie. Vždy a za každých okolností. Ľudí je príliš veľa, aby proti ich vôli a svedomiu mohli konať politici.
Konajú prevažne v súlade so želaniami svojich voličov.
Zjavne nebude jednoduché vymodelovať reálnu predstavu lepšej spoločnosti, ušitú na mieru človeka, žijúceho v dobe IT, pokrokových technológií, internetu so saturáciou všetkých jeho potrieb. Ale mali by sme o tom aspoň premýšľať. Myslím, že kto sa nechá len pasívne unášať prúdom a kopíruje chovanie svojho okolia, ten by sa nemal sťažovať na nespravodlivosť a skazenosť sveta. Jeho sťažovanie nie je relevantné.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Je správne, keď pomýšľame na budovanie lepšej spoločnosti, aby sme mali na svojich vodcov (volených zástupcov) tie najvyššie morálne kritériá. Konanie človeka vo funkcii má totiž spravidla pákový efekt. Jeho zlovoľné konanie alebo zanedbanie povinností má spravidla oveľa menší dopad na jeho osobný zisk, ako je spôsobená celospoločenská strata. Len ako príklad – obyčajná priama korupcia niektorej nemenovanej súkromnej spoločnosti, aby funkcionár „prižmúril oko“. Súkromná spoločnosť takým spôsobom môže dosiahnuť zisk, ktorý by onak nedosiahla, a funkcionár dostane úplatok. Ten je zákonite niekoľkonásobne nižší ako zisk spoločnosti z danej akcie – inak by ten úplatok nemal zmysel.
Poukážem však na jeden ekonomický paradox.
Chamtivosť politikov aj bežných ľudí sa neprejavuje najčastejšie priamou korupciou. Spravidla sú to úplne nenápadné (a legálne!) veci. Napríklad „čierne piatky“. Chamtivosť bežného človeka motivuje aj situácia, že práve teraz je možnosť niečo získať veľmi výhodne a tá možnosť už zajtra zmizne. Presne v takejto situácii sme aj s globálnym kapitalizmom. Ekonomicky je už dlho prakticky v koncoch, ale psychológiou „čierneho piatku“ sa darí vždy znova a znova podnietiť ľudí, aby kupovali, konzumovali a zarábali na konzum, čo tomu kapitalizmu zas o niečo predlžuje život.
Toto sa týka aj vrcholných politikov. Dokonca aj v súčasnom najväčšom probléme – vojne v Európe (Ukrajina). Okolo tejto vojny sa rozbehol veľmi lukratívny biznis v mnohých formách. Kým existujú chamtivci, ktorí majú z vojny osoh, tak budú robiť všetko pre to, aby neskončila, kým biznis beží. A podľa pákového efektu nie je dôležité, aký veľký osoh z tej vojnovej situácie majú…
