Je nešťastím, že sa informácie stali tovarom. Šírenie informácií a myšlienok v takom prostredí nie je dostatočným účelom. Dôsledok je to, že kvalita myšlienok a informácií nie je podstatná, záleží len na kvantite ich konzumácie. Len kvantita (zobrazení, klikov, zdieľaní) je meradlom príjmu a „úspešnosti“.
Médiá sú posadnuté takýmto „predajom“ informácií a cez ne je hlboko zasiahnuté aj myslenie a správanie ľudí. S tým asi nič nenarobíme, snáď len toľko, že budeme dobrým príkladom navádzať ľudí na sledovanie hodnotnej literatúry a kvalitných mediálnych výstupov. Myslím si, že je to potrebné neustále skúšať, občas to musí mať úspech nie vždy, ale stojí to za to. A aktívne sa o to treba pokúšať v aktuálne najzraniteľnejšom priestore, ktorým sú sociálne siete.
Riziko extremizácie našej spoločnosti, je totiž aktuálne vyššie, ako kedykoľvek predtým. Je to zjavne aj o výchove kritického, samostatného a odborného myslenia. Je potrebné to presadzovať v rámci pripomienok k Učiacemu sa Slovensku do vedomia nielen odbornej verejnosti. Každá cestička je dobrá, pretože žiadna diaľnica nebude. Takže aj malý úspech je vhodným krokom.
Čo teda s mediálnym svetom? Mediálny priestor by sa mohol riešiť výchovou štátneho a tým donútením súkromného aby sa inak správal. Používame prázdnu floskulu verejnoprávne. Veď verejnosť ich nemôže ovplyvňovať. Mala by existovať aj nejaká spoločenská koncepcia mediálneho pôsobenia. Tu by mali výrazne pomáhať akademickí odborníci na médiá. Pri uplatňovaní techniky pozorovania zisťujem, že niektorí novinári dokážu sa rozprávať s akýmkoľvek odborníkom, keďže tomu nie vždy rozumejú, dávajú neprofesionálne otázky, prerušujú, interpretujú čo počujú.
Profesionalizmus je dôležitý v každej oblasti.
Takto sa zmenil mediálny svet. Dominantné témy sú dosť vzdialené nadčasovým úvahám a témam, na prvom mieste je komercia, reklamný priestor a sledovanosť. Ani zďaleka už neplní edukačný a výchovný účel. Ľudia sledujú to, čo im médiá predkladajú. Sú zrejme povinní sledovať negatívne javy, spory. Asi objektívna pravda neexistuje, v najlepšom prípade čistý popis reality a to je občas hierarchizované a selektované. Je potrebné ponúkať popis reality, a nie vlastný, či nadiktovaný komentár alebo účelový výber prekrútených faktov.
Taktiež mi chýba ľudskosť. Ľudskosť je potrebný pocit, ak nie je dostatočne vyvinutý, alebo je dokonca potláčaný napr. politikmi a médiami, tak hrozí rozpad spoločnosti, hoci aj zánik ľudstva.
Asi len treba prežiť túto dobu, kedy sa propaganda z jednej aj druhej strany barikády zneutralizujú a nasledujúca generácia občanov už bude vedieť oveľa lepšie triediť informácie, lebo je na to trénovaná od malička. Obnova je potrebná, ale nie sú ľudia teda organizátori, vodcovia, osobnosti.
Potrebujeme komentáre reálne, ale aj hlboko ľudské – s dôrazom na slušnosť, dôstojnosť a potrebu kultivácie verejného priestoru. Ja osobne veľmi oceňujem schopnosť pomenovať problémy vecne, ale zároveň s apelom na nádej a zodpovednosť každého z nás, jednotlivca. Chýbajú mi texty, ktoré majú vždy hĺbku, idú na podstatu a nie sú patetické. V tom spočíva ich sila.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Spoločnosť sa dostala do stavu, keď si človek musí denne vyberať medzi spoločenskou akceptáciou alebo sebaúctou. Je celkom pochopiteľné, že v mladých kolektívoch prevláda výber spoločenskej akceptácie, no práve preto, a aj kvôli nim, je potrebné, aby sme existovali aj my, čo uprednostňujeme sebaúctu.
