kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Vyhrotenie situácie
Zatiaľ čo Ján Nálepka s nasadením života posielal partizánom takéto správy, karieristickí, či vyslovene fašisticky zmýšľajúci dôstojníci ZD – zrádzali. Na štábe ZD sa dokonca rozhodovalo o tom, že je potrebné 101. peší pluk rozpustiť. Ján Nálepka znepokojnel a rýchlo to oznámil Saburovovi s tým, že svoj pluk pripraví na odchod do jeho zväzku. Vyhrotená situácia bola veľmi vážna a pre účastníkov ilegálnej skupiny smrteľne nebezpečná. Sovietskej kontrarozviedke sa podarilo zistiť, že nemecká rozviedka je Nálepkovi na stope a urýchlene sa hľadajú už iba priame dôkazy na jeho zatknutie.[1] Veliteľ ZD plk. gšt. R. Pilfousek naliehal, aby urýchlene prebehlo súdne vyšetrovanie s Nálepkom a jeho druhmi na margo trestného oznámenia, ku ktorému došlo po zrade pred Vianocami 1942 a neukončeného popradského incidentu na železničnej stanici. Justičné orgány v danom čase po dlhších prieťahoch navrhli začať proti Nálepkovi len disciplinárne konanie, odďaľovanie vykonalo svoje a čas ohlodával mieru obvinenia. Lenže Pilfousek zaryto nesúhlasil s takýmto latentným prístupom a v hlásení náčelníkovi štábu MNO napísal: ,,Pretože sa na vec stot. Nálepku a spol. pozerám ako na vojenskú zradu, nepristúpil som na disciplinárne pokračovanie, pretože tým by som celú vec bagatelizoval.“ Pilfousek jednoznačne žiadal o vojenský súd…[2]
Tlak vojenskej byrokracie na uzavretie prípadu
Na rádiogram č. 7462 dôv. 1973 reagoval poľný prokurátor 29. apríla 1943 správou do rúk náčelníka štábu ministra, že zaviedol trestné pokračovanie proti Nálepkovi a ďalším ôsmim spoločníkom, pretože ,,v čase dosiaľ nezistenom koncom roku 1942 v priestore ZD na obsadenom území ZSSR stýkali sa ústne i písomne s partizánmi, teda nie súc k tomu oprávnení bez vyššieho povolenia vošli do styku s nepriateľom, pričom z ich jednania nevznikla žiadna škoda pre vojsko.“[3] Poľný prokurátor ZD očividne nadŕžal obžalovaným a celú vec zľahčoval. Jeho správa obsahuje síce vecnú stránku tejto protifašistickej ilegality v pluku, ale kvalifikuje ju ako prečin nešetrenia služobných predpisov podľa §272 a §276 vojenského trestného zákona. Obvinení udali, že ,,s partizánmi nadviazali styk len v dôsledku toho, aby chránili záujem slovenskej veci a životy slovenských chlapcov.“[4]
V správe sa líčilo prostredie a priateľské styky slovenských obyvateľov s partizánmi na strážnych úsekoch trate, pričom sa opieralo o výpoveď O. Hovanca, ktorý prirodzene nepriznal organizovanú ilegalitu, ale len styky s partizánmi, ktoré mu na začiatku sprostredkovali vojaci Ašver a Kršík. Schôdza bola zjednaná v jednu nedeľu koncom októbra v obci Okoliči, a to v dome dvoch sestier menom Nasťa a Viera: ,,Sem prišli štyria ozbrojení partizáni a on počas schôdzky trvajúcej asi 20 minút poďakoval sa veliteľovi partizánov za zaslaný proviant v Michajloviči a požiadal ho zároveň, aby partizáni nechali na pokoji slovenských vojakov, čo mu tento aj sľúbil, pri čom poukázal aj na to, že partizáni nemajú k dispozícii také rozkazy, podľa ktorých by mali zabíjať slovenských vojakov. Naopak, že sa toho musia strániť, pri čom poukázal na to, že Slováci a Rusi sú bratia po histórii i krvi. Za tento prísľub nežiadali partizáni protizáväzky, ktoré vraj konečne ani nemusel dávať, lebo úkolom jeho stráže bolo len strážiť kúsok železnice a že jeho jednotka bez toho ako taká nepodnikla žiadne akcie na dopadnutie partizánov. Ďalej mu potom ešte veliteľ partizánov povedal, že keby niečo potreboval, aby použil ako spojku starostovho syna v Okoliči menom Ďurko. O celej schôdzi potom podal hlásenie stotníkovi Čambalíkovi nasledujúceho dňa ráno.“[5]
Došlo k ďalším stretnutiam. Dôležitý je však tento údaj: ,,Asi tri dni pred Štedrým večerom zdôveril sa mi stotník Nálepka a hovoril mi, že je dojednaná schôdzka s partizánmi v obci Okoliči. Kto túto schôdzku dojednal, či stotník Nálepka udržoval sám styk s partizánmi, udať neviem. Na túto schôdzu prišiel aj poručík Petro Michal, avšak vodcovia partizánov sa na schôdzu nedostavili. Nová schôdza bola určená na 23. 12. 1942. Na túto schôdzu išiel s nimi i poručík Petro a dôst. zást. MUDr. Kollár, ktorý sa však z cesty vrátil pre onemocnenie. Na schôdzi vyjednával s partizánmi stotník Nálepka, a síce s jedným partizánskym kapitánom, oblečeným v nemeckej uniforme. V tom čase už partizáni vedeli, že slovenské jednotky sa majú zo svojich stanovísk premiestniť. Kapitán partizánov navrhol stotníkovi Nálepkovi, že vypracujú plán, podľa ktorého urobia fingovaný útok na posádku v Kopceviči a že pri tejto príležitosti slovenské jednotky prejdú k partizánom. Tento návrh partizánov stotníka Nálepku veľmi zarazil a poznamenal, že sa na to ešte pozrie. Spojka Ďurko ich potom odviedol naspäť do Kopceviči. Stotník Nálepka sa zastavil u veliteľa 11. roty por. v zál. Kútika Vinc., kde mu zaiste hovoril o návrhu partizánov. Pri večeri sa potom stotník Nálepka s por. Petrom dohovorili, že ujednajú schôdzu dôstojníkov, ktorí vedia o styku s partizánmi, a na tejto schôdzi predebatujú návrh partizánov. Nasledujúceho dňa na byte por. Kútika v prítomnosti por. Petra, npor. Fraňa, npor. Mistáka, dôst. zást. Kollára sa uzniesli, že návrh partizánov na útok zamietnu, lebo útok by mohol vyžiadať veľa krvi a prebehnutie by malo ďalekosiahlejšie následky pre jednotky slovenskej armády v poli, ako aj ďalekosiahle politické následky. Stotník Nálepka sa uvedenej schôdze nezúčastnil. O tom rozhodnutí vyhotovil por. Kútik koncept dopisu, v ktorom oznámil svoje zamietavé stanovisko a poďakoval sa partizánom za porozumenie, ktoré prejavovali voči Slovákom. Dôst. zást. asp. Hovanec zasvätil do stykov, ktoré udržiavajú dôstojníci s partizánmi i dôst. zást. asp. Čunderlíka, ktorý údajne javil veľký nepokoj, že sa dostal do tohto nebezpečného prostredia, a ktorého uistil, že im nehrozí žiadne nebezpečie zo strany partizánov, lebo že títo im dajú pokoj, ako im to aj prisľúbili. Pri tejto príležitosti dôst. zást. Čunderlík mu odovzdal list, ktorý napísal svojej známej do Moskvy a ktorý potom partizáni doručili lietadlom. Priznáva sa, že dôst. zást. Čunderlíka zasvätil do požiadavky partizánov ohľadne prepadu a že ho pozval na schôdzku dôstojníkov, kde sa prerokujú návrhy partizánov. Rozhodne popiera, že by ho bol navádzal k tomu, aby sa na tomto fingovanom útoku so svojou batériou zúčastnil a zničil nemeckých policajtov, ktorých ubikácie susedili s HKB, resp. stanicou v Kopceviči. Čunderlík na tejto schôdzi nebol a od svojej jednotky odišiel na SV divízie, kde celú vec, ako i styky dôstojníkov s partizánmi oznámil.“[6]
Ján Nálepka, ktorý sa rovnako priznal k styku s partizánmi, na svoju obranu uviedol, že sa niekoľkokrát zúčastnil schôdzok s partizánmi, ale že tento styk nadviazal až vtedy, keď jeho vojaci často zbehúvali. Na týchto schôdzkach vraj vždy diplomaticky poprosil partizánskych veliteľov, aby našich chlapcov nelákali k zbehnutiu, či už prostredníctvom dievčat alebo priamo, ale naopak – aby vyhlásili správu, že každého zbeha zastrelia, čím slovenských vojakov odradia od zbehnutia. Potom, keď mu partizáni navrhovali, aby prešiel s vojakmi k nim, povedal, že je to nemysliteľné, lebo na Slovensku by Maďari odsadili ich územie a rodina každého vojaka by bola zastrelená.[7] Ďalej – keby slovenské jednotky prešli k partizánom, zo Slovenska by po jeho zabratí, Maďari vyslali na front každého spôsobilého muža. Vodca partizánov ho rovnako ,,lákal, aby prebehol k nim, pri čom mu hovoril, že majú v obci Michajloviči lietadlo a že keď bude chcieť, ihneď ho odvezú do Moskvy. I toto energicky, ale slušne odmietol.“[8]
Nálepkova výpoveď má samozrejme obranný charakter, argumentácia o obsadení Maďarmi bola určená pre pánov na MNO v Bratislave, kde určite zabrala. Nálepkovci pri vyšetrovaní, prirodzene zahmlievali a zveličovali. Podľa historikaJ. Šolca táto správa je zaujímavá z mnohých ďalších dôvodov, nakoľko ,,dokumentuje ilegalitu v armáde v rozsahu doteraz nevídanom a na vyššej organizačnej a politickej úrovni, pod priamym vplyvom sovietskeho boľševického podzemia. Ukazuje tiež hĺbku rozporu medzi národnou formou tzv. slovenskej armády a jej janičiarskym obsahom. Zároveň naznačuje možnosti revolučného východiska z dilemy, do ktorej uvrhla klérofašistická vláda slovenský národ, a to východisko nie individuálne, ale pre väčší vojenský celok, akým bol v tomto prípade pluk, na základe kolektívnej skúsenosti a poznania barbarskej neľudskej podstaty hitlerovského nacizmu a jeho slovenskej odnože. Ďalej je dôležité, že Nálepkova skupina vzniká ešte pred stalingradskou bitkou, čo zvýrazňuje stupeň politického uvedomenia jej príslušníkov. Keď správu dostal Čatloš na stôl, bolo už dávno po Stalingrade, ale jeho ohlas sa všade pociťoval. Čatloš zrejme nevnímal len trestnú stránku činu, správa ho nútila skôr k úvahám, ako vyskočiť z vojny. Ešte zaujímavejšie by bolo preskúmať, nakoľko inšpirovala dôstojníkov na štáboch v Bratislave, ktorí sa vtedy začínali grupovať do odbojových skupín.“[9]
Nálepkovci prirodzene počas vyšetrovania neprezradili všetko a nepovedali pravdu, že keď sa zišli v byte por. Kútika, už vedeli o Čunderlíkovej zrade, resp. o jeho náhlom zmiznutí z útvaru, ktorý odchod na veliteľstvo ZD síce fingoval ako zbehnutie, ale podozrenie zo zrady viselo vo vzduchu ako Damoklov meč. A nezrádzal sám, zrádzali dvaja Čunderlíkovci. Iniciátorom bol veliteľ HKB npor. del. Čunderlík, ktorý vyslal svojho menovca k Pilfouskovi. Podľa Šolca ,,za tejto nejasnej situácie, keď v príprave na prechod boli ešte veľké medzery, bolo oddialenie realizácie plánu logické. To však neznamenalo prerušenie spolupráce s partizánmi, ani vzdanie sa myšlienky na prechod.“[10] A práve v tomto období na sklonku roku 1942 poskytla Nálepkova ilegálna skupina významnú pomoc partizánom pri zničení veľkého železničného mostu na rieke Ptič 3. novembra 1942, zničenie železničného mostu na rieke Bobrik 9. decembra 1942 a pomoc, ktorú poskytli delostreleckou paľbou na nemecké postavenie pri fingovanom útoku pechoty v boji pri Selizovke v noci 31. decembra 1942 a Nový rok 1943, kde partizánske jednotky gen. Saburova prelamovali nemecký obkľučovací kruh, už po premiestnení 101. pluku do Jeľska. Avšak zrada mala svoje následky. Mierny postup pri vyšetrovaní neznamenal, že nebezpečenstvo je odstránené natrvalo.
Pilfousek, ktorý vo svojej servilnosti k Nemcom nepoznal mieru, mohol kedykoľvek pri priaznivejšej situácii nariadiť tvrdý zákrok. Toto všetko si Ján Nálepka uvedomoval, a preto vidiac, že hrozí vážne nebezpečenstvo, ako jemu, tak aj jeho druhom, začal bezodkladne konať. O svojom úmysle povedal neskôr v rozhovore s A. Šijanom: ,,Po mne a po ostatných začali sliediť. Obviňovali nás zo stykov s partizánmi, ale zavrieť nás nemohli, lebo si boli vedomí, že v pluku by mohlo dôjsť k vzbure. Veliteľstvo sa rozhodlo poslať nás na Slovensko, aby nás tam súdili ako zradcov. Vedel som dobre, čo chcú a preto som pripravoval skupinu na prechod.“[11]
Slová Jána Nálepku potvrdzuje aj správa poľného prokurátora z 19. mája 1943, teda bezprostredne už po Nálepkovom prechode: ,,Pri vyšetrovaní som hodlal pokračovať veľmi opatrne, aby som nenaplašil zapletených k nerozvážnym činom alebo zbehnutiu, a to či už dôstojníkov, alebo mužstvo, ktoré neviem či už z obavy pred trestom, alebo na základe pomerov u jednotiek zbehuje a zavedenie, resp. rigorózne zakročenie by považovalo eventuálne za popud k hromadnému prebehnutiu. Ukázalo sa žiaľbohu, že i niektorým dôstojníkom nezáleží na srdci osud národa a svojimi nerozvážnymi činmi zbytočne len kazia to dobré meno, ktoré sme si vybojovali u spojencov za takých veľkých strát a obetí na životoch, zvlášť u Nemcov. Je príznačne pozoruhodné, že k zbehnutiu prišlo práve v dobe, kedy mi bolo nariadené, aby som vec súdne prejednal, čo sa stalo ihneď po príchode nemeckého generála od vojenskej misie pri MNO.“[12]
Plán likvidácie Jána Nálepku Gestapom
,,Nemecké velenie pripravovalo plán likvidácie Nálepku, pri ktorom chcelo použiť lesť“, spomína na uvedené skutočnosti plk. Štefan Chovanec. ,,Priamy zásah proti Nálepkovi sa urobiť neopovážili. Nemecké velenie zariadilo, aby bol odvolaný z frontu na Slovensko do Bratislavy. Na základe toho dostal veliteľ 101. pluku šifrogram, v ktorom mu minister národnej obrany gen. Čatloš nariadil poslať Nálepku ihneď na MNO do Bratislavy. Keď toto nariadenie veliteľ pluku dostal, v duchu aj ľutoval, že odchodom Nálepku stratí výborného náčelníka štábu pluku. Nariadenie však bolo jasné, a preto ho musel Nálepkovi oznámiť. Veliteľ pluku bol presvedčený, že urobí Nálepkovi veľkú radosť. Bol však prekvapený jeho odpoveďou. Odkázal MNO do Bratislavy, že sa výhody odchodu z fronty vzdáva v prospech niektorého iného dôstojníka. Veliteľ pluku s radosťou odoslal rádiogram na MNO. Avšak z MNO prišiel ďalší, striktne nariaďujúci rozkaz poslať Nálepku do Bratislavy.“[13]
Situácia sa skomplikovala a stala sa nebezpečnou, lebo nemecká spravodajská služba bola pripravená Nálepku zlikvidovať, len čo by bol opustil posádku 101. pluku, a to ešte vo vlaku na území ZSSR. Plán nemeckej spravodajskej služby nevyšiel. Partizánske jednotky boli v plnej bojovej pohotovosti pripravené v prospech Nálepku zasiahnuť i do otvoreného boja proti jednotkám nemeckej a slovenskej armády v prípade, že by sa Nálepku zmocnili.[14]
Npor. Július Henel spomína: ,,Sedeli sme v divíznej kantíne spolu s evanjelickým kňazom J. Ďuricom a prisadol si k nám stotník JUDR. Rudolf Kadlečík, prokurátor, a po dlhšom váhaní nám prezradil, že má zatykač na stotníka Jána Nálepku. J. Ďurica sa ihneď podujal na to, že to oznámi Nálepkovi po spojke do Jeľska. V tom čase hrozilo skutočné nebezpečenstvo, že J. Nálepku a jeho druhov zaistia a postavia pred súd. Dokumenty veliteľstva divízie dokazujú, že sa pripravovalo rozsiahle zatýkanie.“[15]
[1] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 41.
[2] NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 202 – 203.
[3] ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1090]. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943.
[4] ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1090]. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943.
[5] Tamže, s. 1090 – 1091.
[6] ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1091]. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943.
[7] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, 149 – 150.
[8] ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1092]. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943.
[9] Tamže. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943.
[10] ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1092]. Pôvodný zdroj: VHÚ, Slovenská armáda, Poľný prokurátor ZD č. Pp-89/43 SV 29. 4. 1943.
[11] NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 203.
[12] ŠOLC. J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [December 1973, ročník XXII, č. 6, s. 1093].
[13] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 154.
[14] Tamže.
[15] Tamže, s. 154 – 155.
Pridaj komentár