kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Intenzívna písomná korešpondencia Saburova s Nálepkom
Intenzívna písomná korešpondencia v jarných mesiacoch 1943 medzi slovenskými dôstojníkmi na čele s Jánom Nálepkom a gen. Saburovom sa zachovala v spisoch vyššej partizánskej jednotky (po vojne uložená v Ústave dejín KS Ukrajiny[1]) a dodnes je rukolapným dôkazom dôslednej a užitočnej práce, ktorú Ján Nálepka a jeho priatelia vykonali.
Na jar 1943 mnohé z takýchto Nálepkových listov oznamujú Saburovovi odchody vlakov a rozmiestnenia posádok na železničných tratiach, kde treba trate zamínovať, a aké výbušniny môže v rámci svojich možností partizánom dodať.[2] Aj od Čambalíka chodili listy, no tie sa týkali podľa slov Saburova, skôr bláznivých návrhov, ako priamej pomoci. Tieto návrhy boli v zmysle, či saburovovci prepožičajú na pristátie svoje tajné letisko londýnskym lietadlám, či môžu partizáni dodať potraviny pre ich prápor, pluk, dokonca divíziu, prípadne otázky typu, či saburovovci mienia podniknúť nejaké akcie na západnej Ukrajine.[3]
Ján Nálepka v jednom z listov upozorňuje partizánskeho veliteľa, že v hlavnom veliteľstve Hitlera sa po porážke Paulusovej armády koncipuje nový plán: ,,Po rozbití Paulusovej armády pri Stalingrade pripravujú vo führerovom hlavnom stane nový plán. Myslím, že sa v krátkom čase urýchli pohyb transportov. Ničte predovšetkým lokomotívy. Všetky závody na výrobu lokomotív boli prerobené na tankové. Dôstojníci, ktorí konajú dopravnú službu, stále nariekajú na nedostatok lokomotív. Predstieram dôstojníkom, že som ich priateľ. Niektorí sa sem-tam prerieknu: čaká sa veľké premiestnenie technického materiálu aj ľudí na východný front. Predpokladám, že v apríli sa začne nová operácia proti Červenej armáde. Dúfam, že sa dozviem presné miesto a plán útoku.“[4]
Vsevoloda I. Klokova zastihla Veľká vlastenecká vojna na bieloruskej pôde. Narodil sa v roku 1917 v Čeľjabinskej oblasti v rodine robotníka. Bol členom Komsomolu, povolaním učiteľ. V októbri 1941 sa spolu s 26. sovietskymi bojovníkmi pripojil k partizánskej skupine oblastného oddielu Černigov, keď si prerazili cestu bieloruskými lesmi. Skupina partizánov niesla jednoduchý názov Skupina 26 a stala sa v tom čase jednou z najlepších bojujúcich skupín.[5] Klokov bol tiež jeden z tých, ktorí mali priamy kontakt s Nálepkom. Ako spomína na tieto udalosti človek, ktorý oslobodzoval ako jeden z prvých Slovensko po boku svojich slovanských bratov zosadených padákom na území bývalého Československa, a ktorý bol od augusta 1944 do februára 1945 bol náčelníkom štábu partizánskej brigády Jana Žižky, a potom od februára 1945 do mája 1945 bol politickým komisárom partizánskeho oddielu Suvorov pôsobiaceho v rozbitom Československu?
V krátkosti citujeme jeho slová: ,,Obrovský vplyv na slovenských vojakov malo hrdinstvo a sebaobetavosť sovietskych ľudí proti fašistickým votrelcom. Medzi slovenskými vojakmi sa zo dňa na deň zakoreňovala myšlienka, že je nevyhnutné prejsť na stranu sovietskych partizánov a spolu s nimi so zbraňou v ruke bojovať proti fašistickým uchvatiteľom. Jedným z organizátorov takéhoto prechodu sa stáva aj Ján Nálepka… Nálada panujúca medzi vojakmi a čiastočne i medzi dôstojníkmi slovenskej armády, ako aj pokrokové názory Jána Nálepku, nemohli zostať utajené pred fašistickým velením. Na jar 1942 prekladajú Nálepku neočakávane zo štábu divízie na funkciu náčelníka štábu 101. pluku, strážiaceho železnicu Pinsk – Gomeľ a Sarny – Korosteň. Na novom mieste sa Nálepka rýchlo spriatelil s ilegálnymi pracovníkmi a neskôr s bieloruskými partizánmi organizoval predávanie informácií partizánom o plánoch hitlerovského velenia, zásoboval partizánov liekmi, zbraňami a strelivom, a jednal s partizánskymi veliteľmi o prechode celého pluku na ich stranu.
Sympatie slovenských vojakov k sovietskym partizánom a ich odmietanie zúčastňovať sa bojových trestných výprav proti sovietskym ľuďom sa stali takými zrejmými, že vyvolali u fašistického velenia obavy. Aby zmapovali situáciu v slovenských jednotkách, začali k nim prichádzať zástupcovia hitlerovského hlavného stanu a gestapáci. Hitlerovci sa právom obávali, že slovenské jednotky prejdú k partizánom. Preložili preto slovenskú divíziu do Poleskej oblasti, do blízkosti Jeľska. To však neodradilo Jána Nálepku od pokusov obnoviť opäť spojenie so sovietskymi partizánmi.
Koncom roka 1942 sa situácia v oblasti, kde bola slovenská divízia umiestnená, rapídne zmenila. Stranícke organizácie na Ukrajine rozvinuli rozsiahlu prácu, aby rozšírili partizánske hnutie na hnutie celonárodné. Do pravobrežných oblastí na Ukrajine sa koncom novembra vypravili veľké partizánske zväzky A. N. Saburova, S. A. Kovpaka a iné. Velenie týchto zborov za pomoci miestnych ilegálnych organizácií sondovalo pomery v slovenských jednotkách a dospelo k záveru, že je nutné nadviazať styk so Slovákmi a zapojiť ich do aktívneho boja proti spoločnému nepriateľovi. Jedným z prostriedkov zblíženia a nadviazania spojenia medzi partizánmi a slovenskými vojakmi boli letáky a výzvy, vydávané veľkými partizánskymi jednotkami. Boli v nich demaskované zločinné plány hitlerovských okupantov, prinášali správy o skutočnej situácii na frontoch Veľkej vlasteneckej vojny, objasňovala úlohy slobodymilovných národov celého sveta v boji proti fašizmu.
Výzvy k priateľstvu a spoločnému boju proti fašistickým okupantom, obsiahnuté v letákoch, potvrdzovali partizáni tiež prakticky. Keď rozvíjali aktívnu činnosť za účelom likvidácie fašistických posádok a ničení nepriateľských komunikácií, vyhýbali sa bojovým operáciám proti slovenským jednotkám v prípadoch, keď to nebolo nevyhnutné. Slovenskí vojaci, ktorí prešli k partizánom, boli zahrnutí priateľstvom a bratskou podporou. Listy prebehnutých slovenských vojakov na stranu Sovietskeho Ruska, ich výzvy a rovnako letáky, rozširované medzi slovenskými vojakmi a dôstojníkmi, pôsobili veľmi účinne. Tak napr. v letáku, publikovanom v liste Partizanskaja pravda v marci roku 1943 slovenskí vojaci píšu: Nemáme nič spoločné s okupačnými plánmi Hitlera. Prešli sme k partizánom, aby sme spolu s nimi a s Červenou armádou bojovali za nezávislosť a slobodu Československa. Vojaci a dôstojníci! Obraciame sa k vám ako k svojim priateľom. Obráťte zbrane proti nášmu skutočnému nepriateľovi, proti Hitlerovi! Spolu s partizánmi budeme bojovať za radostný a šťastný život. Budeme sa fašistom mstiť za muky a slzy nášho ľudu. Príďte, čakáme vás![6] Nadišiel priaznivý okamih k uskutočneniu prechodu k partizánom, o ktorom Ján Nálepka dávno premýšľal.
[1] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 79.
[2] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 175.
[3] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 234.
[4] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 41.
[5] Клоков Всеволод Иванович. In Музей Победы. [online]. Dostupné z: https://victorymuseum.ru/encyclopedia/heroes/klokov-vsevolod-ivanovich/. Klokov je nositeľom mnohých vyznamenaní, ako aj najvyšším štátnym vyznamenaním – Hrdina Sovietskeho zväzu (2 máj 1945). Po vojne pracoval na akademickej pôde Ukrajinskej sovietskej republiky ako doktor historických vied. Zomrel v roku 2004, pochovaný je na Bajkovskom cintoríne v Kyjeve.
[6] Ve jménu bratského přátelství. In Obrana lidu. [28. august 1955, ročník IX, č. 207, s. 2].
Pridaj komentár