kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Oslava víťazstva bitky pri Stalingrade v 11. rote Mor ho!
V 101. pluku oslávili vojaci víťazstvo pri Stalingrade (2. február 1943) po svojom. Ako spomína Antonín Krídl, ktorý ako spojka nosil písomné správy do partizánskeho štábu od ilegálnej skupiny: ,,V deň veľkolepého víťazstva pri Stalingrade položili Nálepku na nosítka a na pleciach ho o jedenástej večer niesli k 11. rote s menom Mor ho. Nálepka rezkým hlasom po rusky blahoželal vojskám k víťazstvu a oni spontánne a natešene odpovedali hromovým urá!“[1]
V tieto dni zvíťazil Sovietsky zväz nielen na poli bojovom, ale aj informačnom, nakoľko o víťazstve Sovietov bolo počuť po celom svete a zajatí nemeckí vojaci, ktorých pokladali rodiny za mŕtvych (podľa fašistickej propagandy celá armáda, ktorá bola prezentovaná ako ,,hrdinskí obrancovia Stalingradu – od prostého vojaka až po generála ostali mŕtvi na bojišti “[2]) posielali rádio vlnami do éteru svojim matkám, sestrám s ubezpečením, že sú v poriadku, že sú nakŕmení a liečení, či svojim milovaným ženám a dievčatám – o tom, ako veľmi sa im cnie… Týmto víťazstvom aj na poli informačnom sa viac neopakovala situácia ako v dňoch bitky o Moskvu, keď propagandistické médiá informovali obyvateľov, že Stalin v panike utiekol z Moskvy a celý Kyjev bol svedkom dezinformačných správ, že hlavné mesto Sovietskeho zväzu padlo do rúk fašistov.
Nemci si porážku nepriznali a ich fiasko bolo vo fašistických kruhoch fanaticky vyhlasované za víťazstvo, a to polopravdami a klamstvami. Oficiálna správa z 3. februára 1943 zo štábu Hitlera prenesená Göebbelsom znela, že bitka za Stalingrad sa skončila a 6. armáda gen. Paulusa bola úplne zničená do posledného muža silami protivníka. No táto obeť nie je márna. Armáda zahynula, aby Germánia mohla žiť! Stalingrad sa takto priamo stáva symbolom európskej koncentrácie proti boľševickému nebezpečenstvu.[3] ,,Prečo (*Nemci) neustúpili, alebo prečo sa radšej nevzdali, keď videli, čo im hrozí? Pre európsky mravne cítiaceho človeka bude stalingradská epopeja mocným povzbudením, novou vzpruhou, lebo tu sa ukázalo, že pred Stalingradom sa nestretli len mocenské záujmy, ale záujmy duchovné – záujmy starej Európy so záujmami aziatskych barbarov, ktorým sa podarilo túto časť zeme urvať z európskeho tela a preparovať ju svojim rozkladným jedom. Pieseň o Stalingrade – to bude raz názov veľkej epickej skladby, to bude epopeja o hrdinskom odhodlaní, o hrdinských skutkoch a o hrdinskej smrti smelých synov Európy, ktorí šli na východ, aby zabili červenú obludu…[4] Obrancovia Stalingradu (tak) bojovali do posledného dychu a z ich krvi vznikne nová Európa.“[5]
Je historicky známe, že po tejto porážke sa rapídne zhoršilo führerovo zdravie – začala sa mu triasť ľavá ruka a oči sa rozhoreli niekdajším fanatickým ohňom. Možno tiež povedať, že po stalingradskej porážke, keď gen. Paulus neprijal v stalingradskom kotli vodcovu výzvu k samovražde, ale rozhodol sa žiť, sa Hitler rozčaroval aj v samotnom nemeckom národe, začal sa uzatvárať do seba, stal sa nedôverčivým voči svojim generálom, a akoby pomaly prichádzal o rozum, zostarol, hoci bol o desať rokov mladší od Stalina.
Symbolom stalingradského víťazstva nad fašizmom sa stala mramorová fontána tancujúcich detí držiacich sa za ruky, ktorá sa akoby zázrakom zachránila pred náletmi, trvajúcimi od augusta 1942. Mramorové deti prežili túto bitku. Ale koľko detí zaplatilo životom len preto, že sa narodili v tomto meste a v týchto časoch? Z tých detí, ktoré prežili (necelá tisícka), tie boli silno podvyživené, po dlhom pobyte v podzemí sa báli denného svetla a ľudí, a len deviatim z nich sa podarilo nájsť svojich rodičov, zvyšok bol umiestnený v detských domovoch…
Stalingrad sa stal pre ruského človeka tým bodom, kedy uveril, že nad fašizmom možno zvíťaziť. Samotný vrchol germánskej armády pocítil úder kolosálnej sily, lebo prišiel v čase, kedy sa Tretia ríša prezentovala svetu ako neporaziteľná, kontrolujúc svoje najväčšie podmanené teritórium za celé obdobie svojej histórie. Po víťazstve Sovietov v Stalingrade bolo Germánom jasné, že absolútneho víťazstva fašistickej ideológie nad socialistickou možno nebude…
[1] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 100 – 101.
[2] Dramatická zvesť o posledných chvíľach obrany južného úseku Stalingradu. In Gardista. [2. február 1943, ročník V, č. 26, s. 1].
[3] So skloneným mečom. In Gardista [4. február 1943, ročník V, č. 28, s. 1 – 2].
[4] Stalingradská epopeja. In Gardista. [5. február 1943, ročník V, č. 29, s. 1].
[5] Verní až do smrti. In Gardista. [5. február 1943, ročník V, č. 29, s. 2].
Pridaj komentár