kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Podľa oficiálnej štatistiky z roku 1919 sa na Slovensku nachádzalo zhruba 3500 ľudových škôl a z nich bolo ako-tak čisto slovenských 344, kde vyučovalo asi 550 slovenských učiteľov približne 42 000 detí. K tomu treba dodať, že 32 000 slovenských detí nebolo zapísaných do žiadnej školy. Z tohto vyplýva, že okolo 3000 škôl bolo treba čo najrýchlejšie ,,poslovenčiť“.[1] Československá vzájomnosť však nebola progresívnym novátorstvom, naopak – dejiny československého národa živo dokazovali, že od najdávnejších dôb porobený národ Čechov a Slovákov mal vždy svojich bdelých ,,prorokov“ a ,,buditeľov“, spoločne prekonal Tatárov bičujúcich podkarpatské kraje a Bielu Horu či krvavú záplavu svetovej vojny, a slovami J. Kollára víťazne vyšiel zo svetového chaosu, v ktorom sa mala zrodiť lepšia a krajšia doba, lebo ,,cesty mohou býti rozličné, jenom vůli mějme stejnou“.
Celistvosť Československej republiky však začínala byť ohrozená v samom svojom zárodku zasahovaním do vnútorných otázok ľudovou stranou katolíckeho farára Andreja Hlinku, jeho protičeskou agitáciou (odluka Čechov a Slovákov) a podkopávaním dôvery národa k nositeľom československej myšlienky (čo neskôr vyústi do tragédie oboch bratských národov).[2] Cez hranice boli onedlho prepašované letáky typu Radostná novina: ,,Neboj sa slovenská rodinko, českého tyrana sa skoro zbavíme!“, ,,Beda tomu, kto Čechov podporuje!“ atď.[3] Protipólom k rodiacemu sa ľudáctvu stál vtedajší sedemdesiatročný prezident T. G. Masaryk s heslom ,,Nelhát a nebát se!“ ako jedinej a pravej rukoväte, podľa ktorej sa treba riadiť.[4] Na Masarykov hlas ,,vstávali zo zeme československé légie, bilo v nich udatné srdce, prebiehala žilami krv bývalých husitských bojovníkov za Pravdu, ktorá vždy víťazí a mocná je až na smrť.“[5]
V retrospektívnom pohľade na tragédiu oboch bratských národov počas kolaborácie s fašizmom časti slovenského národa práve tu nachádzame zárodky ľudáckej propagandy, ktorá začala manipulovať verejnou mienkou cez jeho najcitlivejšie miesta: pravú ruku – katolicizmu a ľavú ruku – autonómie. Ľudácka politika hľadela na československú vzájomnosť ako na vred mladej republiky, lebo namiesto ,,pestovania svojej slovenskej národnosti“ kládla vraj Slovákom ,,povinnosť čo najskôr sa počeštiť“ a Slovensko podľa ich presvedčenia malo byť čisto slovenské – slovenské školy bez českých učiteľov, bez českých riaditeľov, bez českých kníh a hlavne bez českého ducha. Ľudáci tak čoraz hlasnejšie nazývali Slovensko okupačnou kolóniou Československa, kde ,,Čech zjedol Slováka a stal sa Čechoslovákom“.[6]
Proti ľudáckej demagógii ,,splynutia s Čechmi“ sa vyhradzovali hlavne legionári, ktorí v tomto rozbíjaní jednoty ako jedni z prvých videli nebezpečný šovinizmus. Československá vzájomnosť mala silnú podporu medzi roľníctvom, ktoré tvorilo výraznú časť slovenskej populácie (Ján Nálepka bol neskôr horlivým prívržencom agrárnej strany). V lete 1921 začína o autonómii široká spoločenská diskusia naprieč celou verejnosťou, najviac ju propaguje Slovenská ľudová strana (prevalencia katolíckych kňazov) a najnovšie aj nová Národná ľudová strana, tzv. martinská (prevalencia evanjelických kňazov) s agitačným heslom oboch strán ,,Von s Čechmi!“, zabúdajúc na to, že osvetou k slobode Slováci prišli cez prvých štátoprávnych českých buditeľov. K podpore československej vzájomnosti sa pridávajú socialisti, ktorí otázku autonómie nazývajú nebezpečím pre slovenský proletariát.[7] Ako sa chcú Slováci zachrániť pred národnou smrťou svojich súkmeňovcov žijúcich medzi výbojnými Maďarmi na juhu a juhovýchodu Slovenska?
V čase, keď sa zaktivizoval taliansky fašizmus[8], na Slovensku ,,malý syn veľkého otca“ Ján Mudroň poprel všetko, za čo trpel a mrel jeho otec, neuznajúc právoplatnosť československého štátu a otvorene vyhlásil bratstvo slovensko-maďarské na základe tisícročnej spoločnej minulosti: ,,Šovinizmus musíme ďaleko obísť, ak chceme vybudovať autonómne Slovensko na vzorný štát. Vedenie si prirodzene chceme ponechať sebe, avšak na maďarskom území prepustíme úrady Maďarom s dvomi podmienkami: vernosťou k štátu a znalosťou slovenského jazyka. Česi nech sa nám nepletú do slovensko-maďarskej otázky, ako my sa nepletieme do česko-nemeckej. Za žiadúce považujem dobrý pomer s Maďarskom, lebo Maďarsko a Slovensko sú na seba odkázané. My Slováci a Maďari utvorme priateľskú jednotu… bratský zväzok medzi Slovákmi a Maďarmi na základe tisícročnej spoločnej minulosti. Maďarsko nech dôveruje v opravdivých vodcov Slovákov, nech dôveruje Hlinkovi, ktorý chce dobre všetkým, na Slovensku žijúcim národom.“[9]
Predpokladom správneho pochopenia tejto doby (tak ako každej doby) je znalosť histórie. Históriu však nesmieme chápať len ako vedu, ktorá nás učí o minulosti, ale pomocou histórie – snažiť sa objasniť situáciu, t. j. postupnú závislosť javov. Preto môžeme hovoriť aj o histórii prítomnosti, ktorá odpovedá na otázku, ktoré sily pôsobia pokrok a ktoré úpadok, ďalej – konštatuje, v čom sa tento pokrok alebo úpadok javí. K tomu je potrebná znalosť minulosti i prítomnosti. Najťažšou čiastkou poznania historického je samotné poznanie prítomnosti.
SLOVENSKEJ MLÁDEŽI, 1920 Ó, mládež naša, ty kvieťa Tatier nad tebou radosťou slzí oko mé. Len rástni zdárne, miluj vlasť, mater a bráň, keď vrah ju niekedy napadne! Rástni, ó mládež, národa pýcho, ty kvieťa Tatier, vlasti útecho! Spomínaj otcov, ktorí trpeli, Nežili si mohla tu slobodne žiť! Maj v úcte bratov, čo pre ťa mreli, len aby's mohla svej vlasti slúžiť! Zkvétaj, ó mládež, ty vlasti pýcho Budúcnosť naša, vlasti útecho! Len nezabúdaj na ťažké chvíle, v ktorých náš národ o tebe snil! Maj si svoj ideál a svoje ciele, a pečuj o to, aby náš národ na veky žil! Och chráň si národ, ó mládež naša nech sa slobodienka nad tebou vznáša![10]
[1] Čo bude so školami? In Sloboda. [28. január 1919, ročník II, č. 11, s. 2].
[2] Slovenský klub proti Hlinkovi. In Slovenské hlasy. [21. november 1919, ročník III, č. 39, s. 1].
[3] Ľudová strana tancuje podľa nôty Jehličkovej! In Šarišské hlasy. [7. marec 1920, ročník II, č. 10, s. 10].
[4] Masaryk aj vojsku ukázal pravú cestu. In Šarišské hlasy. [7. marec 1920, ročník II, č. 10, s. 9].
[5] Povaha nášho prezidenta. In Šarišské hlasy. [7. marec 1920, ročník II, č. 10, s. 8].
[6] Zo slobodnej vlasti – až po kolóniu. In Slovák. [19. december 1920, ročník II, č.274, s. 2].
[7] A ešte o autonómii. In Považské hlasy. [15. júl 1921, ročník III, č. 32 – 33, s. 1 – 2].
[8] Celá Itália pod fašistickým terorom. In Slovenský denník. [8. august 1922, ročník V, č.177 a, s. 3].
[9] Senátor Mudroň hlása dualizmus. In Slovenský denník. [8. august 1922, ročník V, č.177 a, s. 1].
[10] Slovenskej mládeži! In Sloboda. [4. september 1920, ročník III, č. 36, s. 2].
