kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Poplašná správa o smrti Jána Nálepku
Rodičia Jána Nálepku dostali na jar 1943 poplašnú správu o synovej smrti. ,,Jedného jarného večera som sa vrátil zo školy a doma bola akási pochmúrna nálada“, spomína Jozef Nálepka. ,,Asi po polhodine sa matka pozrela na mňa a opýtala sa: ‒ Nič si nepočul? Zo Spišskej ktosi priniesol správu, že Jano na fronte padol. — Jana som mal veľmi rád, bol mi ako otcom, bratom, učiteľom i najlepším priateľom. Vzorom ako študent. Vždy mal na vysvedčení samé jednotky. Bol sčítaný, inteligentný. Bol zábavný, vtipný, ale aj vážny, smelý, rozhodný. Vždy robil všetko veľmi dôsledne. Keď sa zabával, tak sa skutočne bavil, keď pracoval, tak poctivo a dôsledne. Žartom zavše vravieval, že sviečku treba páliť z obidvoch strán. Ako vojak bol smelý, robil dobré rozbory a závery. A nebál sa. V tej chvíli by som bol najradšej utiekol niekam do lesa a blúdil po dolinách a kopcoch, aby som nikoho nestretol. Nešlo to. Stále som mal Jana pred očami. Navštívil som niektorých, čo sa vrátili z frontu, ale nikto mi nedal jednoznačnú odpoveď. Pred pár dňami sa do Spišskej Novej Vsi vrátil z východného frontu vojak. Začal robiť pri stavbe železničnej stanice Štrba, nuž som na neho počkal pri vlaku. ‒ Počul som niečo, ale isto to tvrdiť nemôžem. —
Potom som navštívil Janovu priateľku. Na železnici v Spišskej Novej Vsi mala príbuzného a navrhla, aby sme ho navštívili. Vstúpili sme do kancelárie, povedala, čo sa stalo, a hneď navrhla, aby sme zatelefonovali na front. Príbuzný sa na nás pozeral, najprv si myslel, že žartujeme. Na jej naliehanie zdvihol slúchadlo a stále opakoval: ‒ Spojte ma s veliteľom Zaisťovacej divízie. — V slúchadle zaprašťalo, ozval sa hlas. Po chvíli človek z druhej strany zložil slúchadlo. Spojár vytáčal centrálu a poznamenal, že sídlo veliteľstva je tajné, ešte nás môžu zatvoriť, a na druhej strane sa ozval službukonajúci a hneď odpovedal: ‒ To nie je pravda, včera som s Janom hovoril. Má sa dobre a bojuje. — To bola pre mňa a pre celú rodinu veľmi radostná správa a uľavenie. Keď Jano odchádzal v roku 1941 na front, v liste mi napísal: Pracujte všetci spoločne, pomáhajte si a žite v mieri. Nech nebude medzi vami žiadnych nedorozumení. Časy sú veľmi vážne. Tieto udalosti dávali našu rodinu dohromady.
Cestou domov a zo školy som vo vlaku vyhľadával vojakov, ktorí sa vracali z frontu. Stále som si ešte overoval, či Jano nepadol. V rannom vlaku v zadymenom vagóne som zočil skupinu frontových vojakov a hneď som si k nim prisadol. Vojak vyššej postavy vykladal zážitky z frontu. Vojaci sa striedali, každý chcel vyrozprávať svoj najhlbší zážitok a najnebezpečnejší okamih z boja. Spomínali mená dôstojníkov a vojakov, niektorých chválili, na iných nadávali. Nabral som odvahy a opýtal som sa, či náhodou nepoznajú stotníka Nálepku.
‒ A ty si kto? — opýtal sa ma ten vysoký.
‒ Ja som študent a kapitán je od nás… zo Smižian, sme krajania. —
‒ Tak ti, chlapče, musím povedať, že sa nemusíš hanbiť za svojho krajana. Kapitán je dobrý veliteľ. Vojakovi dá viacej, než mu patrí. Je kamarátsky, ale na druhej strane žiada svoje. Je veľmi smelý a vojaka si zastane… Raz sme sa dostali pod silnú partizánsku streľbu a museli sme zaľahnúť na čistinke v lese. Bolo to nepríjemné a nebezpečné, žiadna priekopa alebo jama, ani jeden jediný strom. No hotová púšť. A oni pálili ako diví. Priznám sa, že som dostal strach a už som sa v duchu lúčil s rodnými. Vytiahol som pátričky a začal sa šeptom modliť. Ak reku padnem, tak s modlitbou na perách. Lenže tichá modlitba mi nepomáhala. Paľba neprestávala a my sme mysleli, že všetci tam zahynieme. Zrazu začujem hukot motora, na okraji pastviny sa objavil tank a v ňom stojaci stotník Nálepka. Keď partizáni zbadali tank a stotníka, ako na povel prestali strieľať. Počuli sme len vykrikovať slovo pietkin, rietkin alebo tak nejako. Potom sme sa všetci od radosti opili. Takého ty máš krajana, študent… Takí, bratku neumierajú. Vieš, že odvážnym šťastie praje. — Dobre mi padli vojakove slová. Od radosti som sa zabudol opýtať na jeho meno.“[1]
[1] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita – Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 84 – 85.
Pridaj komentár