kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Zaisťovacia divízia – plnenie pridelených úloh na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska
Odlišnosť charakteru dvoch novovzniknutých divízií, ktoré zostali na východnom fronte po reorganizácii armádnej skupiny na poľný zbor, sa výrazne prejavila v pôsobení ZD, ktorá po svojom sformovaní v priestore Drahobyč – Lubien Wielki – Rava Russka – Tarnopoľ – Bučač dostala na konci augusta 1941 rozkaz presunúť sa ďalej na východ a vystriedať nemeckú zaisťovaciu divíziu v priestore Starokonstatinov – Polonne – Šepetovka a prevziať jej úlohy.[1]
Vystriedanie nemeckej divízie
V novom priestore mala ZD podliehať veliteľstvu skupiny armád Juh a teritoriálne veliteľstvu nemeckej armády v sovietskej Ukrajine. Do tohto priestoru sa presunuli jednotky ZD slovenskej armády s úlohou strážiť železnice, cesty a iné objekty, teda – nezúčastňovať sa na bojových akciách. ZD na okupovanom území začala plniť svoje úlohy od 25. augusta 1941, keď prevzala ochranu vyššie uvedených komunikácií, samotný presun do určeného priestoru a vystriedanie nemeckej zaisťovacej divízie vykonala slovenská ZD do 25. septembra 1941. Popri zaisťovacích úlohách, ktoré jednotky divízie prevzali po vystriedanej nemeckej divízii, sa dve roty (2. a 4.) 101. pešieho pluku podieľali na strážení zajateckého tábora dislokovaného v Šepetovke. Medzitým však prišlo k rozhodnutiu, že divízia bude plniť úlohy v priestore Beloj Cerkvi a preto plk. B. Dúbravec, ktorý zastupoval plk.gšt. A. Malára počas jeho zdravotnej dovolenky, vydal 22. septembra 1941 rozkaz na vytvorenie predsunutej skupiny ZD pod velením pplk. J. Veselého. Táto skupina bola zložená z jazdeckého prieskumného oddielu, II. delostreleckého oddielu 31. delostreleckého pluku a náhradného pešieho práporu. Predsunutá skupina sa mala ako prvá presunúť do priestoru Beloj Cerkvi a pripraviť podmienky pre príchod hlavných síl. Po odchode predsunutej skupiny však opäť došlo k zmene úlohy ZD, ktorá sa do 6. októbra 1941 sústredila v priestore Žitomíra s úlohou vykonávať strážnu a bezpečnostnú službu na obsadenom území a aktívne pôsobiť proti partizánskym oddielom severne od Žitomíra až po Mozyr a Gomeľ. Po presune do Žitomírskej oblasti veliteľ ZD zrušil predsunutú skupinu a 7. októbra 1941 zriadil v Žitomíre posádkové veliteľstvo.[2]
Slovenské jednotky ZD, ktoré boli rozmiestnené na severnej Ukrajine a v juhovýchodnej časti Bieloruska (Žitomírska a Gomeľská oblasť) sa takto ocitli v priestore, ktorý sa vzhľadom na charakter lesnatého a močaristého terénu a pre nacistické vojská mimoriadne dôležitých železničných a cestných komunikácií, v pomerne krátkom čase stal priestorom rýchlo sa rozvíjajúceho partizánskeho hnutia.
Prvé akcie jednotiek ZD proti vznikajúcim partizánskym skupinám a poprava partizánskych vodcov
Prvá akcia jednotiek ZD proti zatiaľ ešte len malým partizánskym skupinám za začala 17. októbra 1941, a to západne od Mozyru v priestore Kazimírovka – Turbinka, kam bol vyslaný prieskumný oddiel 102. pešieho pluku, ktorá mala uvedený priestor vyčistiť od partizánov. Prieskumný oddiel 102. pešieho pluku bol zložený z pešej roty, jazdeckej eskadróny, čaty horských kanónov a družstva KPÚV. Tu 19. októbra 1941 v dopoludňajších hodinách prieskumný oddiel obkľúčil dedinku Turbinka a po krátkom boji prinútil partizánov k odchodu. Potom v lese juhovýchodne od Turbinky prieskumný oddiel napadol aj partizánsky tábor a zajal štyroch partizánov. O dva dni na to, po úspešnom splnení úlohy, sa prieskumný oddiel vrátil bez strát do Mozyru. Až do tejto akcie nebola zo strany partizánov proti slovenským jednotkám uskutočnená žiadna partizánska činnosť. Na druhý deň 20. októbra 1941 v skorých ranných hodinách partizáni (pravdepodobne) v pomste za Turbinku, prepadli slovenskú stráž pri moste v Novej Rudni, južne od Jeľska.[3]
Po získaní správ, že v okolí dedinky Medvednoje pôsobí asi stočlenný partizánsky oddiel, začala 11. novembra 1941 ďalšia protipartizánska akcia a to jazdeckou eskadrónou, ktorá však našla už len opustený partizánsky tábor, ktorý vypálila. 16. novembra 1941 102. peší pluk po informácii, že v Medvednoje sa znova objavili partizáni, opäť vykonali vyčisťovaniu akciu, do priameho kontaktu s partizánmi sa však nedostali.[4] V poslednej dekáde novembra 1941 sa jednotky ZD zúčastnili prieskumu najmä v priestoroch obcí Skorodnoje a Medvednoje, počas ktorých zadržali 21 partizánov a 1. decembra 1941 dvoch z nich – veliteľa partizánskeho oddielu P. N. Rohoženka a partizána P. Ušakova – pre výstrahu zastrelili.[5]
Redislokácia časti jednotiek ZD
V novembri a decembri 1941 bola upresnená hranica strážnej oblasti ZD v súvislosti s vystriedaním 101. pešieho pluku maďarskými jednotkami, čo malo za následok presunutie časti jej jednotiek. Veliteľstvo 101. pešieho pluku s plukovými rotami, veliteľstvom I/101 práporu a 1., 2. a 4. rotou sa premiestnili do Cviahel. Veliteľstvo II/101 práporu s 5., 6., 7. a 8. rotou sa premiestnili do Žitomíra. Veliteľstvo 102. pešieho pluku s plukovými rotami, veliteľstvom I/102 práporu s 1., 2., 3. a 4. rotou sa premiestnili do Ovruče. Veliteľstvo II/102. práporu s 5., 6. a 8. rotou boli premiestnené do Jeľska. V Mozyre zostala 7. rota II/102. práporu spolu s čatou ťažkých guľometov od 8/102. roty. Do Korostene sa presunul jazdecký priezvedný oddiel s 1. a 2. eskadrónou. V Žitomíre zostal 31. delostrelecký pluk, kde bolo dislokované aj veliteľstvo ZD, 14. batéria DPLP a jednotky správ.[6] Zmeny prebehli aj vo velení ZD – plk.gšt. A. Malára vystriedal vo funkcii veliteľa ZD plk. P. Kuna, ktorý prevzal velenie 19. novembra 1941. Plk. Kuna čiastočne zmenil aj organizačnú štruktúru ZD, keď 22. novembra 1941 nariadil likvidáciu náhradného pešieho práporu a rozdelenie jeho jednotiek peším plukom 101. a 102.[7] Popri týchto zmien sa rozšírili aj úlohy divízie a to o pohotovostnú službu proti možným nepokojom civilného obyvateľstva, prepadom partizánskych jednotiek a partizánskym výsadkom. 6. decembra 1941 veliteľ divízie nariadil vytvoriť stále poplachové oddiely v posádkach Žitomír, Cviahel, Korostyšev, Korosteň, Ovruč, Jeľsk a Mozyr. Do konca roka 1941 jednotky ZD plnili predovšetkým úlohy so strážením železničných uzlov, cestných komunikácií, mostov, skladov, ako aj ďalších dôležitých objektov. K výraznejším stretom s miestnymi partizánskymi skupinami nedošlo.[8]
Po tom, ako sa ZD presunula do priestoru Žitomíra po Mozyr, kde od druhej polovice októbra 1941 jej jednotky plnili strážne úlohy (roku 1941: ochrana cestných a železničných komunikácií na smeroch Žitomír – Ovruč – Mozyr, Sarny – Kyjev, Kazatín – Kyjev), od apríla 1942 aj železničnej trate Pinsk – Gomeľ v úseku od obce Starušky po Rečicu, kde sa zúčastňovali na akciách proti dobre zorganizovaným partizánom, nasadením značných síl divízie na ochranu tejto trate si vyžiadalo začiatkom mája 1942 odovzdanie ochrany železničnej trate Kazatin – Kyjev maďarským jednotkám. Stalo sa tak v situácii, keď bojovú silu divízie znížil odsun 31. delostreleckého pluku k nemeckej 6. armáde, a to do priestoru asi 60 km severovýchodne od Charkova. Tento delostrelecký pluk bol 10. apríla 1942 zasadený do obrany nemeckého 17. zboru a o mesiac neskôr, 12. mája 1942 stratil väčšinu diel v boji, a to pri obci Tarnovaja. 31. delostrelecký pluk sa k ZD už nevrátil, pretože bol pridelený k RD, kam dorazil na začiatku septembra 1942.[9]
V druhej polovici roku 1942 boli v ZD posilnené jej pešie pluky tretími prápormi, a to z dôvodu rozsiahleho priestoru ZD, ako aj prudkým nárastom partizánskych diverzných akcií, prepadov stráží a vojenských posádok. Ďalej boli do zostavy divízie zaradené delostrelecký oddiel II/31, skupina vzdušných zbraní (letky 1 a 11, 4. protilietadlová bariéra) a čata obrnených automobilov. Z týchto jednotiek sa ešte pred koncom októbra 1942 vrátila na Slovensko 1. pozorovacia letka, o niečo neskoršie odišla k RD 4. protilietadlová delostrelecká batéria a v januári 1943 sa na Slovensko presunula čata obrnených automobilov. Na konci augusta 1942 bola ZD posilnená príchodom ľahkých tankov LT vz. 40, v polovici septembra podriadením piatich kozáckych rôt a v januári 1943 pridelením ľahkých tankov LT-38.[10]
Od 10. augusta 1942 prevzal velenie ZD plk.gšt. R. Pilfousek, ktorému nárast bojových možností divízie umožnil nielenže zosilniť ochranu železničnej trate Pinsk – Gomeľ v úseku od rieky Sluč na západe po obec Rečica na východe (v celkovej dĺžke asi 210 km), ale aj zintenzívniť prieskumné a trestné akcie proti partizánom, ktoré vo viacerých prípadoch tragickým spôsobom zasiahli najmä civilné obyvateľstvo.[11]
V zime 1942/1943 boli jednotky divízie, v súvislosti s nemeckou ofenzívou proti partizánom v priestore Mokrého trojuholníka (medzi riekami Dneper a Pripjať), stiahnuté z ochrany železničnej trate Pinsk – Gomeľ a na konci marca 1943 im bol pridelený priestor ohraničený čiarou Kozinky (juhozápadne od Mozyru) – južne od Rečice – Bragin – Rudňa Mečnaja (severovýchodne od Ovruča) – cesta a železnica z Jeľska po Kozinky. Tu sa popri plneniu bojových úloh pripravovali na presun do priestoru Minsk, ktorý začali na konci júna 1943, kedy sa už vývoj v jednotkách ZD stával kritickým, výrazne poklesla disciplína, množili sa prípady spolupráce s partizánmi a rástol počet dezercií k nim. Len v čase od 11. mája 1943 do 9. júna 1943 zbehlo k partizánom 28 mužov, medzi nimi aj traja dôstojníci – J. Nálepka, I. Lysák-Jacko a M. Petro. To všetko, popri iných opatreniach veliteľa divízie, viedlo k vyhláseniu stanného práva v oblasti poľného súdu ZD s platnosťou od 10. júna 1943.[12]
[1] BYSTRICKÝ, J. Ťaženie slovenskej armády na východnom fronte v roku 1941. In Vojenská história. [Júl 1998, č. 2, s. 56]. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 13/8/2, č. 814/1, Taj.,1942.
[2] Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 14/45/1, č. 969/1, Taj., 1941.
[3] BYSTRICKÝ, J. Ťaženie slovenskej armády na východnom fronte v roku 1941. In Vojenská história. [Júl 1998, č. 2, s. 56 – 57]. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. 55-32-5, MNO, č. 145.288/II-4, Dôv., 1941.
[4] Tamže, s. 57. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. 55-32-5, MNO, č. 145.603/II-4, Dôv., 1941.
[5] Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. 55-32-5, MNO, č. 145.878/II-4, Dôv., 1941. VHA Trnava, f. 55-56-2.
[6] BYSTRICKÝ, J. Ťaženie slovenskej armády na východnom fronte v roku 1941. In Vojenská história. [Júl 1998, č. 2, s. 57]. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 14/126/1, č. 2000/1, Taj., 1941.
[7] Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 14/152/2, č. 1099/Taj., 1941.
[8] Tamže. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. MNO, 14/121/3, č. 2023/1, Taj., 1941.
[9] SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 303 – 304. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945).
[10] Tamže, s. 304.
[11] Tamže, s. 303 – 305. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945).
[12] Tamže.
