kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
ČAS DOSPELOSTI (1939 – 1943)
,,Máme dobrých dôstojníkov, ktorým netreba ukazovať, kto je ich nepriateľ. Oni len jednoducho nevedia, kade ísť. Netreba sa im vyhrážať smrťou. Človeku je aj tak ťažko v tom politickom pralese, keď z neho nevidí východisko. Nacizmus rozdelil náš národ na dve časti: jednu veľmi malú a druhú – veľkú. My slovenskí vojaci sa môžeme mýliť, no nezrádzame. Náš ľud má čisté srdce a veľmi by som chcel, aby ste ho pochopili a milovali. Mnohí z nás mali na začiatku vojny holubičiu povahu, ale teraz ukážeme, ako vieme bojovať! Ak ma zatknú ako Repkina, viem, že v tom prípade sa dvere väzenia tuho uzavrú, no svedkovia mojich činov budú nemí. A ilegalita bude i naďalej žiť…“
(Ján Nálepka, 1943)
Slovenský štát ako produkt Nemeckej ríše
,,Až sa zas budú čítať básne a v ľuďoch ľudí spoznáš zas, až roztopí sa v mútnych vodách jesenný sneh a jarný mráz, jak úbohý bol, povieme si, čas ostrých dní a náreku, v ktorom bol básnik nepotrebný a človek cudzí človeku.“[1]
Slovenský štát bol formálne vyhlásený 14. marca 1939 (od 21. júla 1939 – Slovenská republika, skrátene Slovensko). Nový slovenský kabinet bol nasledovný: premiér – J. Tiso, vicepremiér – V. Tuka, minister vnútra – K. Sidor, minister zahraničia – F. Ďurčanský, minister pravosúdia – J. Frič, minister školstva – J. Sivák, minister železníc – G. Medrický a minister národnej obrany – F. Čatloš.[2] Šéf propagandy bez ministerského kresla A. Mach, familiárne nazývaný Šaňo Mach, v rannom rozhlasovom spravodajstve slávnostne informoval Slovákov o novom štátnom usporiadaní, v ktorom nám išlo o to ,,alebo zachrániť náš národný život alebo zahynúť“, lebo ,,národ nechce smrť, národ chce žiť“. Mach prirovnal Čechov k ,,mátavému tieňu“, ktorí nech si svoje veci usporiadajú, ako len chcú a na margo pochybovačov, že novovzniknutý slovenský štát nemôže mať zdravé hospodárske základy a bude len hračkou v hre veľkých európskych národov ubezpečil, aby nik nemal strach o nastávajúce osudy samostatného slovenského štátu, lebo ,,o slovenskú budúcnosť je, chvalabohu, už postarané!“[3]
Nemecké vojsko obsadilo Čechy a Moravu prakticky ihneď. Česká Háchova vláda, ktorá odovzdala vlastný národ do rúk nacistov, promptne vydala nariadenie vojsku a obyvateľstvu, aby nekládli žiaden odpor! Územie Čiech a Moravy bolo veľmi rýchlo obsadené a na druhý deň nemecký minister zahraničných vecí J. Ribbentrop vyhlásil na Hradčanoch zákon o pripojení Čiech a Moravy k nemeckej ríši, tzv. Protektorát. Slovák svojim typickým zmyslom pre objektívnosť informoval verejnosť, že Česi a Moravania sa po likvidácii starej republiky dobrovoľne začlenili ,,pod ochranu Veľkonemeckej ríše“, zatiaľ čo Slováci sa rozhodli ,,riadiť si svoje osudy sami“[4], preto sa ,,lúčime s česko-slovenskou republikou my Slováci, ktorí práve dnes začali dýchať svieže, ozdravujúce a optimizmu plné ovzdušie samostatného slovenského štátu. I želáme bratom Čechom, nech sa dobre majú v svojom novom českom štáte, a hlavne želáme im, aby sa politicky poučili zo 14. marca. Nestačí byť dobrým národohospodárom – k štátnemu životu je potrebná i politická múdrosť a predvídavosť.“[5]
Svetový ohlas k udalostiam okolo pádu Česko-Slovenska odohrali sa tak rýchlo, že európska verejná mienka sa nemala kedy vykryštalizovať. V nemeckej tlači nezakrývali skutočnosť, že Tiso počas návštevy Berlína požiadal Hitlera o pomoc a vo Völkischer Beobachter správne predikovali, že niektoré nemecké oddiely sa dajú na pochod[6], kým poľská tlač Gazeta Polska, hoci privítala nezávislosť Slovenska, pripustila aj fakt, že v ,,poľských kruhoch prevláda akýsi zmätok, lebo udalosti ešte neukázali, či Poľsko má príčinu k nepokoju, alebo k radosti.“[7]
Hitler v súvislosti s plánovanou okupáciou vydal nasledovné vyhlásenie: ,,Nemeckému národu! Za tým, ako bolo Nemecko len pred niekoľkými mesiacmi prinútené vziať pod ochranu svojich národných súkmeňovcov proti neznesiteľnému teroru v Česko-Slovensku, ukázali sa v poslednom čase tie isté zjavy. To muselo viesť k neznesiteľným pomerom. Ako reakcia na tieto nové útoky proti životu a slobode národných skupín, odpútali sa tieto od Prahy. Tým prestalo Česko-Slovensko existovať…“[8]
Veľká časť českého a slovenského národa zostala stáť, hlboko otrasená vo svojich citoch nad tragédiou, ktorá postihla ich spoločnú domovinu. Odišlo niečo, čo mali radi, pre čo žili, v čo verili. Zrútilo sa dielo, ktoré vzniklo z krvi, z práce a z obetí obidvoch národov. Československo nebolo výtvorom chvíľkovým, nebol to pomýlený čin politikov a štátnikov z roku 1918, ako to mnohým chcela nahovoriť provládna ľudácka propaganda. Bolo to dielo, ktoré vzniklo z náporu celých generácií, bolo duchovne a ideovo pripravované storočiami, vyrástlo zo slovanskej pôdy, z duše a vôle českého a slovenského národa a posvätené bolo krvou ich najlepších synov. Po búrkach minulého leta a kritických septembrových a októbrových dňoch si mnohí mysleli, že život zmenšeného Česko-Slovenska je zabezpečený, že tým, ktorým tento malý a mladý štát stál v ceste, dosiahli svoj cieľ. No nebolo to tak. Prvá prekážka bola síce odstránená, no otvorená cesta bola iba prvou fázou pohromy. Tí, ktorí verili, že Česi a Slováci zostanú ako dva bratské národy v jednom štáte, že navzájom podržia jeden druhého pred agresiou Hitlera, 14. marcom 1939 prišli o všetky svoje nádeje. Spoločného štátu Čechov a Slovákov viac niet…
Na okupáciu Čiech a Moravy a vyhlásenie Slovenského štátu, keďže prebehli rýchlo a nečakane, nestihli patrične zareagovať ani domáci kolaboranti. V čerstvom Protektoráte neboli napr. poruke nemecké vlajky, no tento nedostatok sa odstránil v priebehu niekoľkých hodín a Göbbels mohol s pokojom vyzvať české a moravské obyvateľstvo, aby si svoje domy slávnostne ozdobili zástavami s hákovým krížom.[9]
Minister zahraničných vecí nového slovenského štátu F. Ďurčanský poslal Hitlerovi ako prejav najhlbšej vďaky telegram v nasledovnom znení: ,,Slovenský národ plný radosti nad samostatnosťou svojho štátu pozdravuje veľkého vodcu nemeckého národa. Pociťuje k vodcovi nemeckého národa povinnosť vďačnosti, že v Mníchove umožnil uplatnením národného princípu tvoriť vlastný štát. Založenie Slovenského štátu v strednej Európe poslúži na upevnenie pokoja medzi národmi v tejto časti Európy. Slovenský národ, ktorý na tomto základe postaví svoj samostatný štát, pevne verí, že tento požehnaný princíp nájde aj v budúcnosti v nemeckom národe a jeho veľkom vodcovi ochranu a ručiteľa.“[10]
Po vyhlásení Slovenského štátu sa J. Tiso ako predseda vlády obrátil na vodcu a ríšskeho kancelára A. Hitlera s telegramom, v ktorom 15. marca 1939 požiadal o ochranu Slovenska: ,,V silnej dôvere vo Vás, Vodcu a ríšskeho kancelára Veľkej nemeckej ríše, podriaďuje sa Slovenský štát Vašej ochrane.“[11] K ,,upokojeniu“ mysle a rozptýleniu obáv všetkých Slovákov bola Hitlerom 16. marca 1939 odoslaná promptná odpoveď: ,,Potvrdzujem príjem Vášho včerajšieho telegramu a preberám týmto ochranu slovenského štátu.“[12]
Príchod nemeckých divízií na územie západného a severného Slovenska
Keď nemecká armáda, ktorá z juhu obsadzovala Moravu, prenikla 15. marca 1939 dvoma divíziami aj na západné Slovensko, ktorého značnú časť obsadila, začala sa zariaďovať na trvalejší pobyt. K pobytu nemeckého vojska na Slovensku vyhlásil maršal Hermann Göring, že ,,nemecké posádky tu budú umiestnené a ostanú len v tom prípade, ak o to požiada slovenská vláda.“[13] Pravdou však je, že na území západne od rieky Váh až po Žilinu nemecké vojsko odzbrojilo slovenské posádky a ultimatívnou formou ich vykázalo z tohto územia. S armádou prišlo aj Gestapo (Geheime Staatpolizei), ktoré začalo zasahovať do civilnej správy. Z tohto obdobia je zachovaných mnoho hlásení, správ a úradných záznamov (Malacky, Piešťany, Modra, Senica, Skalica) o násilnostiach pri odzbrojovaní slovenských posádok a pri zaberaní vojnovej výzbroje.[14]
Je otázne, do akej miery takáto nacistická ,,interpretácia“ slovenskej štátnosti prekvapila slovenskú vládu, avšak v provládnom časopise Slovák bol slovenský národ ubezpečovaný, že ide o poplašnú správu, nakoľko ,,máme v rukách úradné potvrdenie, že takého úmyslu na nemeckej strane nikdy ani nebolo ani niet, a že každé tvrdenie, podľa ktorého by nemeckí vojaci mali obsadzovať naše územie, je falošné a zlomyseľné“[15], odvolávajúc sa na vyššie uvedené Göringovo vyhlásenie.
S príchodom nacistického Wehrmachtu obsadzujúcim západoslovenské územie, k slovenskej vláde začali prichádzať ďalšie správy, a to o ozbrojených šarvátkach na slovensko-maďarskom pohraničí.[16] Vychádzajúc z nemeckých varovaní o hrozbe maďarského útoku, bola urýchlene nariadená mobilizácia odvodových záložných ročníkov 1932 až 1936 a za veliteľa východnej skupiny bol vymenovaný pplk.gšt. A. Malár (jeden zo signatárov memoranda o nevyhlásení Slovenského štátu[17]) s rozkazom okamžite zabezpečiť ochranu východného územia Slovenska.[18]
Mobilizácia záložných ročníkov 1936 až 1932 na východnom Slovensku, 15. marec 1939)
Druhý deň Slovenského štátu (15. marca 1939) sa niesol v znamení mobilizácie dôstojníkov, rotmajstrov a mužstva slovenskej národnosti najmladších 5. ročníkov zálohy (ročníky 1936, 1935, 1934, 1933 a 1932), ktorí sa zdržiavali na východ od čiary Lipany – Spišská Nová ves – Vondrišel, sústredených v okresoch Hnúšťa, Revúca, Gelnica, Prešov, Vranov, Michalovce, Humenné, Trebišov, Medzilaborce, Stropkov, Giraltovce, Snina, Bardejov, Sabinov, Stará Ľubovňa, Levoča, Kežmarok, Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves, Poprad, Sobrance a s povinnosťou okamžite sa hlásiť na najbližšom veliteľstve.[19] Dôvodom mobilizácie bolo vyššie uvedené pnutie na slovensko-maďarskom pohraničí. Táto mobilizácia sa vzťahovala aj na Jána Nálepku…
Slovenská verejnosť sa o mobilizácii záloh dozvedela z rádioprijímačov a provládnych denníkov, ako prvého z periodika Slovák pod titulkom Sme v pohotovosti!, publikovaného 16. marca 1939: ,,STK, Bratislava, 15. marca. Z ministerstva zahraničných vecí sa úradne oznamuje: Vzhľadom na to, že Maďari sa pokúšali na východnom Slovensku prekročiť našu hranicu, bolo povolaných 5 ročníkov záložníkov-gardistov, ktorí budú disponovaní na východné Slovensko, aby obrana a bezpečnosť slovenských hraníc bola pre každý prípad zaistená. Z úradného prameňa sa dozvedáme, že povolanie piatich ročníkov, ktoré nariadila slovenská vláda, týka sa osôb, ktoré sa zdržujú na východ od čiary Lipany – Spišská Nová Ves – Vondrišel. Päť najmladších ročníkov povinné je hlásiť sa ihneď na najbližšom posádkovom veliteľstve, ktoré dostane ďalšie rozkazy z veliteľstva dotyčného zboru. Súčasne MNO vydáva tento rozkaz všetkým posádkam na Slovensku: Novú prísaha slovenských vojakov. Ihneď zhromaždite slovenské mužstvo a gardistov a preveďte prísahu v tomto znení: ,Prisahám na živého Boha, že budem poslúchať vládu slovenského štátu a všetkých ňou ustanovených veliteľov. Prisahám, že v plnení svojich povinností obetujem aj svoj život. Tak mi Pán Boh pomáhaj!ʻ V každej posádke prevezme najstaršia vojenská osoba slovenskej národnosti ešte dnešného dňa velenie, ručí za úplný poriadok a nedopustí, aby došlo k akémukoľvek incidentu. Chod služby aj vojenského zásobovania nesmie byť ohrozený, všetky transporty západne od údolia Váhu od Žiliny po Trenčín a západne Malých a Bielych Karpát sú zakázané. (Podpis: pplk.gen. štábu Ferdinand Čatloš[20], minister NO Slovenského štátu.)“[21]
Likvidácia československého vojska
Napriek pálčivému ohrozeniu slovenských hraníc boli na ďalší deň 17. marca 1939 ministrom národnej obrany o 18.00 hod. adresované vojakom cez slovenský rozhlas usmernenia, týkajúce sa likvidácie bývalého čs. vojska: ,,Občania, vojaci! Dnešné moje slová adresujem tým, ktorí sú povolaní likvidovať doterajší stav vo vojsku. Platí to aj pre osoby, ktoré sa tejto likvidácie aktívne a pasívne podieľajú. Do týždňa chceme mať odsunuté mužstvo českej národnosti, ktoré nastúpilo svoju vojenskú prezenčnú službu z Čiech a Moravy. Do dvoch týždňov chceme mať vyriešenú otázku mužstva českej národnosti, ktoré prišlo na vojnu na Slovensko. Do dvoch týždňov mienime odsunúť do Čiech a na Moravu vojenských gážistov českej národnosti. Kto z týchto dôstojníkov a rotmajstrov ako i civilných zamestnancov zostane na Slovensku, bude otázkou najbližšej doby. Všetci odídu za hranice Slovenska ako demobilizovaní, teda bez zbrane. Slovenské vojenské osoby odo dneška rozoznávajú sa tým, že nosia na čapiciach slovenskú trikolóru…“[22]
Večerom 17. marca 1939 sa odobral M. Horthy k prehliadke maďarských vojenských oddielov na územie Podkarpatskej Rusi, ktorá už bola v plnosti obsadená Maďarmi, čo trefne vystihol profašistický politický denník Új Magyarság, že dnes v tejto historickej chvíli ,,podporou Adolfa Hitlera a Mussoliniho dosiahlo Maďarsko jeden zo svojich cieľov.“[23] Slovák v tejto súvislosti napísal: ,,Na dnešnom zasadnutí dolnej snemovne (t. j. 16. marca) vyložil ministerský predseda gróf Pavel Teleki príčiny postupu maďarskej armády na Podkarpatskej Rusi. Gróf Teleki vyhlásil, že po provokačných kúskoch na pohraničných miestach, po anarchii, ktorá zachvátila celú Podkarpatskú Rus, a konečne na želanie samotných podkarpatských Rusov rozhodla sa maďarská vláda vyzvať maďarskú brannú moc, aby obsadila Podkarpatskú Rus. Maďarská vláda vraj dá Rusínom úplnú autonómiu. Telekiho výklad vzbudil veľké nadšenie v parlamente.“[24]
18. marca 1939 vodca maďarskej skupiny na Slovensku, J. Esterházy odovzdal z bratislavského rozhlasu Maďarom žijúcim na Slovensku nasledovný odkaz: ,Je rozhodne treba, aby každý člen tu maďarskej žijúcej národnej skupiny v najväčšej disciplíne a v najväčšej tichosti pokojne čakal na zlepšenie nášho postavenia, lebo viem a istý som v tom, že zodpovední činitelia slovenského štátu naplnení sú najlepšou vôľou voči nám. Úprimnou radosťou napĺňa sa nám srdce, že slovenský národ strhol zo seba nadvládu českú.“[25] A na severozápadnom Slovensku (Kysuce, Orava) sa začali rozširovať letáky s nadpismi: ,,Povedzte ľudu pravdu! Neklamte ho!“ alebo ,,Terajšie hranice nie sú definitívne!“[26]
Horthyovské vojská na slovensko-maďarskom pohraničí
Uvedené maďarské presuny, ktoré sa udiali ako predohra k obsadeniu Podkarpatskej Ukrajiny, boli odobrené nemeckou vládou ešte 12. marca 1939, za necelé štyri dni prebehlo obsadenie a pred jeho dokončením Maďarsko (na úkor Slovenska) dostalo nemecký súhlas aj na korekciu hraníc smerom na západ.[27]
18. marca 1939 nemecký konzul von Druffel oznámil slovenskému MZV požiadavku Berlína neklásť odpor maďarskej armáde pri úprave hraníc v prospech Maďarska v oblasti rieky Uh (tzv. malé riešenie: 15 – 20 km široký pás v údolí rieky Uh, kde sa viedla železničná trať).[28]
23. marca 1939 v skorých ranných hodinách maďarské vojská vtrhli na toto územie, ešte v ten deň ho obsadili a zaujali obranu, čo bolo uľahčené tým, že slovenské vojsko bolo neorganizované, prebiehal odsun českých vojakov a dôstojníkov, nevycvičenosťou zmobilizovaných ročníkov, slabou výzbrojou, nedisciplinovanosťou a neorganizovanými ústupmi, trefne zhrnuté samotným Malárom: ,,Dotyk s nepriateľom nie je nikde naviazaný. Takmer nikde sa nevystrelilo… Ťažko sa dobýva to, čo sa stratilo, tak ľahko ako dneska… Neľakajte sa ohňa ani krve, aby sa napravila tá hanba, ktorá sa dnes stala…“[29]
Malá vojna, maďarský front, 23 – 28. marec 1939
Po vzniku Slovenského štátu horthyovské Maďarsko, odobrené nemeckou vládou, urýchlene obsadilo Zakarpatskú Ukrajinu. 23. marca 1939 Maďari s piatimi prápormi podporovaných delostrelectvom, tankami a jazdectvom začali bojové akcie proti východnej hranici Slovenska.[30] Maďarské letectvo lietadlami typu Caproni (talianskej výroby) bombardovalo Žipov a Spišskú Novú Ves[31], na ktorú bolo zhodených veľké množstvo bômb. Ján Nálepka kedysi v Spišskej Novej Vsi študoval a toto mesto dôverne poznal. V čase bombových náletov slúžil u 20. pešieho pluku v Michalovciach, s ktorým sa zúčastnil na obrane slovenských hraníc. Maďarský útok prirodzene vo vojsku vyvolal vlnu vlasteneckého rozhorčenia…
Z dôvodu rýchlej obrany východných hraníc boli jednotky slovenskej armády po prvýkrát nasadené do boja. Po viedenskej arbitráži rozparcelované Slovensko malo opäť zmeniť svoje hranice a tým ešte viac zmenšiť svoju rozlohu. Sever okupovali jednotky beckovského Poľska, juh horthyovské Maďarsko. Úder, ktorý Slovensko dostalo, bol veľký. Slovensko očakávalo, že po arbitráži budú Maďari spolupracovať so Slovákmi ako susedia, lebo tým Maďarom, ktorí tu zostali, dalo také práva, aké nemala žiadna iná menšina. Oklieštení Slováci sklamaní Poľskom, ktorému museli odstúpiť nové, čisto slovenské kraje, a sklamaní Maďarmi, ktorí konečne zhodili dvadsaťročnú masku plnú pretvárok a vábivých sľubov, neupadali na duchu a rozhodli sa brániť si svoje záujmy.
Maďari, využijúc zaneprázdnenosť Hitlera (v baltickom prístave Memeli, ktorý vzali Nemci Litve[32]) a vojenskú nepripravenosť Slovenska, vtrhli troma prúdmi na východné Slovensko, smerom na Michalovce, Sobrance a Stakčín. Sformované vojenské oddiely a nepripravené Hlinkove gardy, udržujúce pohraničnú službu, najprv ustúpili, takže Maďari zašli na slovenské územie v hĺbke asi 12 míľ, ale potom po obdržaní rozkazu z Bratislavy, postavili sa na odpor a Maďari boli nielen zastavení, ale miestami aj vytisnutí nazad.[33]
V tomto smere veliteľ východného Slovenska pplk.gšt. A. Malár[34] dostal inštrukcie priamo od ministra obrany, aby ihneď zrána 24. marca uskutočnil protiútok: ,,Ide nám o to, aby sme každopádne dokázali, že chceme a vieme si samostatne obhájiť svoje územie. Preto musíš stoj čo stoj zajtra, t. j. 24. marca, vytvoriť si na výhodnom mieste relatívnu prevahu síl a zahnať Maďarov až za hranice. Použi na to všetky zálohy a sústreď ich len na smere Michalovce – Užhorod. Rekvíruj dopravné prostriedky a zariaď potrebné prevozy. Zázemiu nevenuj zbytočnú pozornosť, aby sa netrieštili sily, a dosiahol sa úspech na hlavnom smere. Pre zaistenie juhu prídu ďalšie posily zo západu.“[35] Boje boli veľmi ostré, hoci na oboch stranách nebojovalo veľa vojska. Slovenská vláda opätovne protestovala proti Budapešti, ale maďarská vláda sa tvárila, akoby nemala vedomia o celej situácii a vtrhnutie na Slovensko označila za obyčajné pohraničné zrážky, zapríčinené tým, že vraj východná hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Ukrajinou ešte nebola vyznačená. Slovenská vláda, odvolávajúc sa na podpísanú čerstvú zmluvu z 23. marca (Berlínska dohoda), obrátila sa s apelom na nemeckú vládu. Boje boli zastavené, ale Maďari z tých miest, ktoré sa im podarilo okupovať, neustúpili. (Tento spor mala rozriešiť až pohraničná komisia v Budapešti.[36]) Maďari požadovali železničnú čiaru, tiahnucu hore údolím Uhu a spájajúcu Maďarsko s Poľskom. Na zaistenie bezpečnosti tejto železničnej čiary Maďari preto požadovali aj zhruba 15 míľ hlboký pás západne od tejto železnice. Pretože staré jednotky československého vojska, nachodiace sa na Slovensku, boli demobilizované a Slováci ešte nemali v plnosti zorganizovanú svoju armádu, s Maďarmi bojovali hlavne Hlinkove gardy a narýchlo zmobilizovaná časť vojska vyššie uvedených záložných ročníkov, zložená prevažne z nepohodlnej pokrokovej inteligencie. V tomto obojstrannom bombardovaní zomierali civilisti. Najostrejšie boje boli v Michalovciach, do ktorých sa Maďari chceli prebiť, ale boli Slovákmi odrazení. [37]
Slovensko pod ,,ochranou“ Hitlera
Prvé kroky k predikovanej závislosti Slovenska od Nemeckej ríše sa udiali ešte počas návštevy J. Tisu a F. Ďurčanského v noci z 13. na 14. marca 1939, keď ľudácki predstavitelia dostali z Berlína text telegramu, ktorým mali požiadať o ochranu svojich hraníc ihneď po roztrhnutí Československej republiky a vyhlásení Slovenského štátu.[38] 15. marca 1939 J. Tiso požiadal A. Hitlera o ochranu Slovenského štátu, lebo ,,slovenský národ chce v budúcnosti nájsť v nemeckom národe a jeho veľkom vodcovi čestného ochrancu a ručiteľa.“[39] Tzv. ochranná zmluva bola podpísaná 23. marca 1939 v Berlíne a v Slovenskom zákonníku publikovaná v roku 1940.[40]
Samostatnosť Slovenského štátu sa podpisom Berlínskej dohody opierala o vrtkavé základy Hitlerových garancií, lebo v prípade potreby bol Hitler ochotný kedykoľvek obetovať Slovensko svojim plánom a rozdeliť ho medzi Maďarsko a Poľsko. Táto tzv. samostatnosť (čiže vôľa nacistického Nemecka) sa ukázala na udalostiach, ktoré predchádzali vojne s Poľskom, kedy nacisti na základe podpísanej Berlínskej dohody už voľne disponovali so slovenským územím, ktoré slúžilo ako nástupište pre útok na Poľsko a neskôr tiež na Sovietsky zväz. Ľudácka vláda však nadšene prežívala ,,spojenie osudu svojho slovenského štátu s osudom Veľkonemeckej ríše“, ktorého význam nikto nemôže podceňovať , lebo ,,vieme veľmi dobre, že silné štáty s veľkou tradíciou by boli šťastné, keby mohli utvoriť s Nemeckom takú zmluvu, ako má náš slovenský štát stojaci pod Hitlerovou ochranou.“[41]
BERLÍNSKA DOHODA[42]
o politickej nezávislosti slovenského štátu, integrity jeho územia a hospodárskej spolupráci slovensko-nemeckej.
Nemecká vláda a slovenská vláda, keďže Slovenský štát postavil sa pod ochranu Nemeckej ríše, dohodli sa zmluvne upraviť z tejto skutočnosti vyplývajúce dôsledky. Za týmto cieľom sa podpísaní zmocnenci oboch vlád dohodli na nasledujúcich ustanoveniach:
Článok I./ Nemecká ríša prevezme ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a nad integritou jeho územia.
Článok II./ K uskutočneniu Nemeckou ríšou prevzatej ochrany má nemecká armáda kedykoľvek právo v oblasti ohraničenej na západ hranicou slovenského štátu a na východ všeobecnou čiarou východného okraju Malých Karpát, východného okraji Bielych Karpát a východného okraju Javorníka zriadiť vojenské stavby a držať obsadené silou, ktorú pokladá za potrebnú. Slovenská vláda učiní opatrenia, aby nemeckej armáde boli pre tieto stavby potrebné pozemky dané k dispozícii. Ďalej dá slovenská vláda súhlas k bezcolnému zaopatreniu nemeckých trúp a bezcolným dodávkam z ríše, potrebným pre vojenské stavby. V oblasti opísanej v predošlom odstavci vykonáva vojenské výsostné práva nemecká armáda. Osoby nemeckej štátnej príslušnosti, ktoré sú zamestnané na základe súkromnoprávneho zmluvného pomeru pri stavbách vojenských v oblasti, v ktorej sa stavebné práce vykonávajú, podliehajú nemeckému súdnictvu.
Článok III./ Slovenská vláda bude svoju armádu organizovať v úzkej dohode s nemeckou brannou mocou.
Článok IV./ Slovenská vláda bude svoju zahraničnú politiku dohodnutému ochrannému pomeru zodpovedne viesť vždy v zhode s nemeckou vládou.
Článok V./ Táto zmluva vstupuje jej podpísaním v okamžitú platnosť a platí 25 rokov. Obe vlády sa dorozumejú pred uplynutím tejto dohody o včasnom predĺžení tejto zmluvy.
Na dôkaz toho podpísali splnomocnení oboch strán vo dvojitom vyhotovení. Berlín, 23. marca 1939. (Podpisy zahraničných ministrov Joachima von Ribbentropa a dr. Ďurčanského.)
Záväzky slovenskej vlády plynúce z Berlínskej dohody
Ochrannou zmluvou podpísanou vo Viedni 18. marca 1939 a v Berlíne 23. marca 1939 sa Slovensko zaviazalo uskutočňovať vnútornú i zahraničnú politiku v súlade s politikou hitlerovského Nemecka. Taktiež v jej súlade mala byť budovaná slovenská armáda. V ochrannej zmluve si Nemecko vymienilo pre seba časť slovenského územia, tzv. Schutzzone. Išlo o pásmo územia západného Slovenska ohraničené na západe hranicou Slovenského štátu, na východe okrajom Malých a Bielych Karpát a Javorníkov, na ktorom dostala nemecká armáda v zmysle zmluvy z 18. marca 1939 právo kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené. V tomto pásme vykonávala nemecká armáda svoju výsostnú právomoc.[43]
Pre rodiacu sa armádu Slovenského štátu bol slovensko-maďarský konflikt prvou vážnou skúškou. Dňa 24. marca 1939 maďarská vláda navrhla slovenskej vláde prímerie, ktorá ho na nemecký nátlak prijala a F. Čatloš ešte v ten deň vydal Malárovi rozkaz zastaviť bojové akcie, zároveň mu však nariadil udržať dosiahnuté pozície: ,,Keby maďarské vojská útočili na vaše postavenie, prestáva dohoda platiť a treba ich odraziť novým bojom.“[44] Dohodnuté prímerie malo vstúpiť do platnosti o dva dni, dovtedy i potom však pokračovali incidenty miestneho významu. 1. apríla 1939 MNO nariadilo demobilizáciu a 8. apríla 1939 boli zrušené mimoriadne opatrenia. Upokojeniu situácie predchádzal podpis dohody v Budapešti 4. apríla 1939, na základe ktorej Slovensko stratilo ďalších 74 obcí s viac ako 40 000 obyvateľmi. 14. apríla 1939 bol F. Čatloš povýšený na divízneho generála.[45]
Zásluhou F. Čatloša je, že v oklieštenom stave dôstojníckeho zboru a relatívne krátkom čase dokázal postaviť slovenské vojenské jednotky a zmobilizovať armádu na princípe všeobecnej brannej povinnosti na maďarskom pohraničí. Avšak už na začiatku druhej polovice roku 1939 sa budú nemecké vojenské orgány usilovať presmerovať ťažisko slovenskej armády na sever…
[1] NOVOMESKÝ, L. Povzdych. In Elán. [Marec/apríl 1939, ročník IX, č. 7 – 8. s. 3].
[2] Zákon o slovenskom štáte. In Slovák. [15. marec 1939, ročník XXI, č. 62, s. 2].
[3] Hlinkov sen skutočnosťou: Slovenský štát! In Slovák. [15. marec 1939, ročník XXI, č. 62, s. 1].
[4] Čechy a Morava dobrovoľnou súčiastkou Veľkého Nemecka. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 1].
[5] Hlinkov sen skutočnosťou: Slovenský štát! In Slovák. [15. marec 1939, ročník XXI, č. 62, s. 1].
[6] Berlínsky názor. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 1].
[7] Poľská tlač. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 2].
[8] Čechy a Morava dobrovoľnou súčiastkou Veľkého Nemecka. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 1].
[9] Zástavy v Nemecku. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 1].
[10] Slovenský štát pozdravuje Adolfa Hitlera. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 2].
[11] Medzinárodné postavenie slovenského štátu posilnené. In Slovák. [18. marec 1939, ročník XXI, č.65, s.1].
[12] Tamže.
[13] Významné vyhlásenie maršala Göringa. In Slovák. [18. marec 1939, ročník XXI, č.65, s.1].
[14] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 867 – 868].
[15] Čo je pravda o pobyte nemeckého vojska na Slovensku. [18. marec 1939, ročník XXI, č.65, s.1].
[16] CSÉFALVAY, F. a kol. 2008. Vojenské dejiny Slovenska V (1939 – 1945). Bratislava: Magnet Press, s. 9.
[17] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 18.
[18] HRNKO, A. 1988. Politický vývin a protifašistický odboj na Slovensku (1939 – 1941). Bratislava: Veda, s. 39.
[19] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 137]. Pôvodný zdroj: Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, f. KVV Bratislava, šk. č. 6, č. 22558/dopl. 1939.
[20] F. Čatloš – podplukovník: od 1. 1. 1935; divízny generál: od 14. 4. 1939; generál I. triedy: od 15 (17). 5. 1939.
[21] Sme v pohotovosti. In Slovák. [16. marec 1939, ročník XXI, č. 63, s. 1].
[22] Poriadok do slovenského vojska. In Slovák. [18. marec 1939, ročník XXI, č. 65, s. 1].
[23] Podkarpatská Rus celá obsadená. In Slovák. [19. marec 1939, ročník XXI, č. 66, s. 1].
[24] Maďari vraj dajú Rusínom úplnú autonómiu. . In Slovák. [17. marec 1939, ročník XXI, č. 64, s. 2].
[25] Maďari sa hlásia k spolupráci v slovenskom štáte. In Slovák. [19. marec 1939, ročník XXI, č. 66, s. 2].
[26] Neslovenské kruhy chcú šíriť paniku. In Slovák. [19. marec 1939, ročník XXI, č. 66, s. 3].
[27] HRNKO, A. 1988. Politický vývin a protifašistický odboj na Slovensku (1939 – 1941). Bratislava: Veda, s. 39.
[28] Tamže.
[29] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 23.
[30] Maďari vtrhli na východné Slovensko. In Národná jednota. [25. marec 1939, ročník XX, č. 12, s. 1].
[31] Maďarsko sa so svojimi akciami zdiskreditovalo. In Slovák. [26. marec 1939, ročník XXI, č. 72, s. 1].
[32] Memel boj pripojený k Nemecku. In Národná jednota. [25. marec 1939, ročník XX, č. 12, s. 1].
[33] Maďari vtrhli na východné Slovensko – žiadajú územie po údolie Uhu. In Slovenská obrana. [28. marec 1939, ročník XXIV, č. 25, s. 1].
[34] A. Malár – podplukovník: od 1. 1. 1937; plukovník od 17. 5. 1939; generál II. triedy od 1. 1. 1942.
[35] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 24. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. F. Čatloš, kar. č. 6.
[36] Maďarsko odovzdalo svoj návrh na riešenie hraničného incidentu. In Slovák. [29. marec 1939, ročník XXI, č. 74, s. 1].
[37] Maďari vtrhli na východné Slovensko – žiadajú územie po údolie Uhu. In Slovenská obrana. [28. marec 1939, ročník XXIV, č. 25, s. 1].
[38] HRNKO, A. 1988. Politický vývin a protifašistický odboj na Slovensku (1939 – 1941). Bratislava: Veda, s. 21 – 22.
[39] Tamže, s. 16 – 17.
[40] Tamže, s. 17.
[41] Istota. In Slovák. [25. marec 1939, ročník XXI, č. 71, s. 1].
[42] Berlínska dohoda. In Slovák. [25. marec 1939, ročník XXI, č. 71, s. 1].
[43] ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, s. 54.
[44] Tamže, s. 40. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. F. Čatloš, kar. č. 6.
[45] Tamže.
