kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Od satelitu Tretej ríše k antifašistom (kultúrno-historický kontext)
Nacistickí nemeckí ideológovia v plnom súlade so svojou rasovou teóriou považovali Slovanov za rasovo menejcenný biologický materiál, ktorého najkvalitnejšia časť bola vhodná na hnojenie nemeckej národnej pôdy, zatiaľ čo zvyšok mal byť vyhladený. Podľa experta na nacistickú rasovú teóriu profesor G. J. Bayer, ktorého dielo bolo v roku 1944 ústretovo preložené do ukrajinčiny a vydané ukrajinským vydavateľstvom v Protektoráte Praha, uviedol: ,,Z rasového hľadiska neexistujú žiadni Slovania.“[1]
Prakticky všetky slovanské národy, vrátane tých, ktoré reprezentovali Slováci a Chorváti, a ktorým bolo dovolené vytvoriť bábkové štáty závislé od Nemecka, boli odsúdené na úplný zánik nielen z politickej, ale aj kultúrnej a jazykovej mapy Európy v dôsledku fyzického zničenia, deportácií a germanizácie. Medzi mnohými nemeckými satelitmi Nemecka, ktoré sa zúčastnili agresie proti Sovietskemu zväzu, bol aj Slovenský štát vytvorený z iniciatívy Berlína v marci 1939 po konečnej likvidácii Československa a okupácii českých krajín Nemeckou ríšou.
Už v júli 1941 boli slovenské jednotky po intenzívnej ideologickej indoktrinácii v duchu nacistickej propagandy, ktorú vykonávalo slovenské katolícke duchovenstvo, vyslané pronemeckým slovenským vedením na východný front na podporu nemeckej armády. Spočiatku sa predpokladalo, že slovenské jednotky sa na východnom fronte súčinne zapoja do aktívnych bojových operácií, avšak počas prvého bojového stretu medzi slovenskými vojakmi a Červenou armádou 21. júla 1941 pri obci Lipovec na strednej Ukrajine sa však prejavila jasná neochota Slovákov bojovať proti bratskému národu na nemeckej strane, navyše – využijúc paniku, ktorá vznikla počas bitky ,,malá skupina vojakov, kričiac Bratia Rusi nestrieľajte, sme svoji! prebehla k Červenej armáde.“[2] V tomto čase ešte nebolo bežné neuposlúchnutie rozkazov a otvorený bojkot nadriadených zo strany značnej časti vojsk, našli sa však výnimky. Tak napr. vojak slovenskej armády Cyril Murín bol v tomto čase vojenským súdom odsúdený za to, že v prítomnosti veľkého počtu vojakov razantne vyhlásil, že proti ruským Slovanom bojovať nebude.[3]
Vojna proti ZSSR bola od samého začiatku vnímaná mimoriadne negatívne značnou časťou slovenských vojakov, ktorí nepodľahli dobovej ľudáckej propagande a nacistické Nemecko kritizovali. Boli to vo veľkej miere vojaci a dôstojníci odchovaní v československých školách, v ktorých rezonovala myšlienka slovanskej vzájomnosti. Mnohí slovenskí vojaci pred odchodom na front dostali od svojich rodičov pokyny za žiadnych okolností nebojovať proti našim ruským bratom a už od začiatku plánovali prejsť k Červenej armáde. Toto predsavzatie sa v nich utvrdzovalo cestou na front, prechádzajúc cez vojnou spustošené územia Poľska a Ukrajiny, kde boli svedkami extrémnej krutosti nacistického okupačného režimu. Ich následný pobyt na sovietsko-nemeckom fronte a šokujúca skúsenosť všadeprítomných zverstiev, ako aj kontakty s miestnym obyvateľstvom, mali obrovský vplyv na mentalitu slovenských vojakov a dôstojníkov, posilnili medzi nimi protifašistické nálady a následne prispeli k prebehnutiu mnohých z nich k sovietskym partizánom. Tento vývoj bol najzreteľnejší u vojakov Zaisťovacej divízie, ktorá bola od roku 1942 využívaná na stráženie vojenských objektov a komunikácií nachádzajúcich sa na území južného Bieloruska a severnej Ukrajiny.
Slovenskí vojaci boli od prvých dní svojej prítomnosti na okupovanom sovietskom území šokovaní masovými zverstvami páchanými nemeckými jednotkami a kolaborujúcim sfanatizovaným, nacionálne infikovaným žandárstvom, na civilnom obyvateľstve. Tak napr. na jeseň 1941 boli slovenskí vojaci neďaleko Belaja Cerkov svedkami masakru špeciálnych nemeckých jednotiek SS, ktoré ,,rozstrieľali stovky civilistov pred priekopami, ktoré si sami museli vopred vykopať“.[4] Slovákov poburovali nechutné výjavy nútenej deportácie ukrajinského a bieloruského obyvateľstva na práce do Nemecka, keď nemeckí vojaci pažbami pušiek nútili ľudí, vrátane maloletých, nasadať do dobytčích vagónov.[5] Na jar a v lete boli 1942 boli Slováci svedkami masívnych trestných operácií nemeckých vojsk a žandárstva proti partizánom v bieloruskom Polesí, počas ktorých bolo vypálených množstvo dedín a vyvraždených stovky civilistov mimoriadne brutálnym spôsobom, vrátane žien a detí.[6]
Prvé správy o umiestnení slovenských vojsk na tomto území pochádzajú z februára 1942, kedy sovietska rozviedka partizánskej brigády Za vlasť nahlásila podzemnému regionálnemu výboru strany Gomel, že v niekoľkých dedinách boli objavené slovenské jednotky. V tomto čase zlyhalo spravodajstvo medzi Slovákmi a v marci došlo dokonca k ozbrojeným stretom medzi nimi a partizánmi v okresoch Jeľsk a Okťjabrskaja Gomelskej oblasti (vtedy známej ako Polesie). Tieto informácie sú zaznamenané v archívnych dokumentoch.[7]
Slovenskí vojaci sa na jar 1942 zúčastnili nemeckej trestnej operácie Bamberg. Z pohľadu okupantov sa neuskutočnila v Bielorusku, ale v Generálnom okruhu Žitomír Ríšskeho komisariátu Ukrajina, kde spadali oblasti Bieloruskej SSR južne od železnice, ktorá viedla z Gomelu do Brestu. Trestná operácia sa skončila 6. apríla 1942 a prvé slovenské prechody boli zaznamenané už začiatkom leta toho istého roku. Moskva bola informovaná o príchode Slovákov, no podľa spomienok Pjotra Kalinina, druhého tajomníka ústredného výboru Komunistickej strany Bieloruska, sa to spočiatku nepovažovalo za obzvlášť významné. Potom prišiel rozkaz, že áno – túto prácu treba rozšíriť, a k tejto úlohe boli pridelení špecialisti.[8]
Podľa S. Falťana, očitého svedka opísaných udalostí, ktorý slúžil v ZD a neskôr sa pridal k partizánom ,,slovenskí vojaci boli doslova ohromení zverstvami hitlerovských vojsk… Rástla medzi nimi nenávisť, a to ako voči nacistom, tak aj voči slovenským fašistom. Významná časť slovenského dôstojníckeho zboru bola tiež proti Nemecku…“[9] Spolupráca domácich kolaborantov s hitlerovcami a pokračovanie v tejto servilnosti napriek nacistickým zverstvám dopúšťajúcich sa na civilistoch bez ohľadu na vek a pohlavie sa postupne stávalo čímsi neprijateľným, a to pre čoraz väčší počet slovenských vojakov. Po nasadení slovenských jednotiek ZD v oblasti Mozyrského Polesia v južnom Bielorusku sa na jar a v lete 1942 vyvinuli medzi miestnym obyvateľstvom a slovenskými vojakmi dôverné a priateľské vzťahy. Tieto kontakty a úprimná komunikácia medzi oboma stranami vyvolali sympatie a túžbu pomôcť. Na slovenských vojakov vo veľkej miere zapôsobili aj patriotizmus a odolnosť miestneho obyvateľstva statočne znášať nacistické represálie za pomoc partizánom. Toto všetko malo kolosálny výchovný vplyv, prispievalo k rastu protifašistického cítenia a pocitu slovanskej príbuznosti medzi Slovákmi.[10]
Nacistické velenie niekoľkokrát zaradilo slovenské jednotky do svojich trestných oddielov na boj proti partizánom v Jeľskom, Okťjabrskom a ďalších okresoch, Slováci sa však za každú cenu vyhýbali stretom s partizánmi a niektorí z nich sami prešli na stranu ľudových pomstiteľov (ako sa partizáni zvykli nazývať). Už v roku 1942 bolo ťažké nájsť v Polesí partizánsky oddiel, v ktorom by neboli československí vlastenci.[11] Podľa spomienok mnohých bieloruských partizánov slovenskí dôstojníci radi počúvali moskovský rozhlas a s radosťou spievali ruské a sovietske piesne.[12] Slováci sa spočiatku snažili poskytovať materiálnu a lekársku pomoc miestnemu obyvateľstvu a snažili sa ho čo najviac chrániť pred násilím nemeckých vojsk a žandárstva či hrozbou deportácie do Nemecka. Za týmto účelom často vydávali fiktívne pracovné potvrdenia vo svojom pluku. Stot. Ján Nálepka a lekár 101. pešieho pluku por. J. Kollár rozdávali miestnemu obyvateľstvu v priestoroch Mozyra, Kalinkoviči a Jeľska nevyhnutné lieky, a taktiež cukor a soľ, ktorých bol úplný nedostatok. Rovnako častejšie sa vyskytovali prípady, keď Slováci presúvali partizánom zbrane a muníciu prostredníctvom miestnych spojok.[13] Tieto kontakty s obyvateľstvom viedli k nadväzovaniu priamych väzieb s miestnymi partizánmi, v mnohých prípadoch boli medzi partizánmi a slovenskými posádkami uzavreté neformálne ústne dohody o neútočení. Občas dochádzalo k spoločným vojenským akciám proti nemeckým jednotkám, napr. v novembri 1942 sa partizánom za aktívnej pomoci slovenských vojakov podarilo vyhodiť do vzduchu strategicky dôležitý most cez rieku Ptič. Slováci predtým odovzdali partizánom plán na zabezpečenie mosta a počas bitky slovenská posádka v Petrikove aktívne podporovala akcie partizánov delostreleckou paľbou na nemecké stráže.
Slovenskí vojaci a dôstojníci začali prechádzať k partizánom v lete 1942. Prvé väčšie prechody slovenských vojakov a dôstojníkov k sovietskym partizánom sa uskutočnili už v septembri 1942. Len v druhej polovici roku 1942 a začiatkom roku 1943 prebehlo k bieloruským a ukrajinským partizánom viac ako 800 vojakov a dôstojníkov ZD, ktorí vytvorili samostatné slovenské jednotky v rámci sovietskych partizánskych oddielov vyššej partizánskej jednotky A. N. Saburova. Vďaka úsiliu Jána Nálepku sa v septembri a októbri začali masové prebehnutia k partizánom v skupinách po 25 – 30 ľudí. V niektorých prípadoch partizáni žiadali, aby protifašistickí Slováci neodchádzali okamžite, ale zostali vo svojich jednotkách a agitovali mužstvo. Prirodzene, slúžili aj ako agenti sovietskej strany, ktorí odovzdávali spravodajské informácie. Medzi Slovákmi bol napr. poručík Pavlovič, ktorému sa podarilo získať nemeckú mapu obrany Minska. Takéto dokumenty boli nevyhnutné pri plánovaní legendárnej operácie Bagration. Samozrejme, aj nemecké velenie malo svojich agentov v slovenských jednotkách a snažilo sa narušiť prebehnutia Slovákov k Červenej armáde. Z tohto dôvodu boli niektoré prechody narušené, napríklad v roku 1943, keď boli Slováci presunutí do Minskej oblasti.
Hoci je slovenčina príbuzná bieloruštine a ruštine, je skôr bratrancom než rodným jazykom. Existujú určité rozdiely, niekedy výrazné. Ukazuje sa však, že niektorí Slováci v tom čase ovládali ruštinu. Regionálne múzeum v Chojnikoch uchováva povojnové listy a pohľadnice, ktoré Slováci posielali bývalým partizánom. V jednom z nich sa píše: ,,Nie celkom po rusky, ale všetko je jasné a čo je najdôležitejšie, od srdca…“[14]
[1] БАЄР, Г. Й. 1944. Доля поляків. Раса — народна вдача — племінна порода. Прага: Видавництво Юрія Тищенка, c. 7.
[2] ŠALGOVIČ, V. 1968. Kapitán Repkin odchádza (Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina). Bratislava: Obzor, s. 101.
[3] ŠALGOVIČ, V. 1968. Kapitán Repkin odchádza (Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina). Bratislava: Obzor, s. 101.
[4] FALŤAN, S. 1957. Slováci v partizánskych bojoch v Sovietskom Sväze. Bratislava: Osveta, s. 58.
[5] Tamže.
[6] ВЕТРОВ, И. 1965. Братья по оружию. Минск: Беларусь, c. 103.
[7] Братья по оружию: недооцененный подвиг словаков в борьбе с нацистами. In Sputnik Беларусь. Dostupné z: Братья по оружию: недооцененный подвиг словаков в борьбе с нацистами – 04.11.2025, Sputnik Беларусь
[8] Tamže.
[9] FALŤAN, S. 1957. Slováci v partizánskych bojoch v Sovietskom Sväze. Bratislava: Osveta, s. 63 – 64.
[10] FALŤAN, S. 1957. Slováci v partizánskych bojoch v Sovietskom Sväze. Bratislava: Osveta, s. 65.
[11] КРАВЧЕНКО, И. С. 1962. Огни партизанской дружбы. Минск: Государственное издательство БССР, c. 16.
[12] Tamže, s. 87 – 91.
[13] ŠALGOVIČ, V. 1968. Kapitán Repkin odchádza (Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina). Bratislava: Obzor, s. 115.
[14] Братья по оружию: недооцененный подвиг словаков в борьбе с нацистами. In Sputnik Беларусь. Dostupné z: Братья по оружию: недооцененный подвиг словаков в борьбе с нацистами – 04.11.2025, Sputnik Беларусь
Pridaj komentár