Ilustračný obrázok: Pixabay
Folklór ázijských Eskimákov (Čukotský polostrov) s naratívom opätovného dobývania nebeských svietidiel, zapísaný v roku 1940 sovietskym folkloristom G. A. Menovščikovom, preložený z ruského originálu Как звери и птицы достали Солнце, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi bolo tak. Jedného dňa tungakovia uniesli obyvateľom tundry slnko. Všetky zvieratá a vtáci zostali žiť v čiernej tme a veľmi namáhavo si hľadali potravu. Bolo ťažké žiť. A tak sa zvieratá a vtáci rozhodli zvolať veľký zjazd. Na zjazd prišli všetci zvierací a vtáčí zástupcovia. Starý havran, ktorého všetci pokladali za múdreho, prehovoril k prítomným: ,,Krídlatí a chlpatí bratia, dokedy sa budeme v tme lopotiť za potravou? Počul som od starcov, že neďaleko od našej zeme, v hlbokom podzemí žijú tungakovia, ktorí nám zrejme ukradli svetlo. Títo tungakovia tu uchovávajú v nádobe z bieleho kameňa veľkú svietiacu guľu. A túto guľu nazývajú slnkom. Ak si to slnko vezmeme späť, na zemi bude svetlo. Preto ja, starý havran, odporúčam, poslať pre slnko najväčšieho a najsilnejšieho z nás, hnedého medveďa.“
,,Medveďa, medveďa!“, zvolali vo vytržení zvieratá aj vtáci.
Neďaleko od nich stará hluchá sova opravovala sánky a začula hlasité zvolanie. Pýta sa malej pinky, sediacej pri nej: ,,O čom to hovoria zvieratá a vtáci?“
Vtáčik odpovedal: ,,Chcú poslať pre slnko medveďa, lebo je najväčší a najsilnejší.“
Sova hovorí: ,,Ich úsilie je márne: uvidí medveď pochúťku a v tom momente zabudne na všetko. Nebudeme mať slnko.“
Zvieratá a vtáci začuli reč sovy a súhlasne prikývli hlávkami: ,,A veď to je pravda, uvidí medveď pochúťku a v tom momente zabudne na všetko. Nebudeme mať slnko.“
Starý havran znova povedal: ,,Pošlime vlka, veď okrem medveďa je od nás najsilnejší a najrýchlejší.“
,,Vlka, vlka!“, zvolali vo vytržení zvieratá aj vtáci.
Sova sa pýta pinky: ,,O čom to hovoria zvieratá a vtáci?“
Vtáčik odpovedal: ,,Chcú poslať pre slnko vlka, lebo je po medveďovi najsilnejší a najrýchlejší.“
Sova hovorí: ,,Ich úsilie je márne, vlk je chamtivý, stretne jeleňa, zabije ho, bude na ňom hodovať a v tom momente zabudne na všetko. Nebudeme mať slnko.“
Zvieratá a vtáci začuli reč sovy a znova súhlasne prikývli hlávkami: ,,A veď to je pravda, uvidí vlk jeleňa, zabije ho, bude na ňom hodovať a v tom momente zabudne na všetko. Nebudeme mať slnko. Tak koho teda pošleme pre slnko?“
Tu povedala malá myška: ,,Mali by sme tam poslať zajaca, veľmi dobre behá a aj skáče, zoberie slnko za behu.“
,,Zajaca, zajaca!“, zvolali vo vytržení zvieratá aj vtáci.
Sova sa pýta pinky: ,,O čom to hovoria zvieratá a vtáci?“
Vtáčik odpovedal: ,,Chcú poslať pre slnko zajaca, lebo veľmi dobre behá a aj skáče, zoberie slnko za behu.“
Zamyslela sa stará sova a povedala: ,,Ich úsilie nie je márne, zajac veľmi dobre behá a aj skáče, uchytí slnko za behu a nik ho nedohoní.“
Tak bol zajac odsúhlasený ako vysloboditeľ slnka. Hneď na to sa zajac vybral na cestu, ktorú mu ukázal havran. Bežal mnoho tmavých dní až nakoniec k nemu zďaleka prichádza slabý svetelný lúč. Pomaly sa k nemu priblížil a vidí: svetelný lúč preniká cez úzku štrbinku zo zeme. Pozrel cez škáru a vidí v nádobe z bieleho kameňa veľkú svietiacu guľu. ,,To je slnko“, pomyslí si zajac. V druhom kúte spia tungakovia na mäkkých jeleních kožiach. Zajac zišiel škárou do podzemia, skočil na loptu, vytrhol ju z kamennej nádoby, odrazil sa zadnými nohami a vyskočil z trhliny. Vtedy sa tungakovia zobudili a keď zistili, čo sa stalo, začali zajaca prenasledovať. Ten uteká z plných síl, no aj tungakovia, ktorí sú viac a viac bližšie. Vtedy udrel zajac labkou po ohnivej guli a tá sa rozpolila na dve časti – väčšiu a menšiu. Menšiu časť rýchlo vyhodil do výšky, priľnula k nebu a stala sa lunou. S väčšou časťou vyskočil do výšky, prilepil guľu k nebu a slnko rozsvietilo tmavý svet. Tungakovia, oslepení denným svetlom, rýchlo zaliezli do podzemia a odvtedy sa cez deň na zemi neobjavili. A zvieratá a vtáci vzdali hold zajacovi – osloboditeľovi slnka. Koniec.
МЕНОВЩИКОВ, Г. А; БРАГИНСКИЙ, И. С; МЕЛЕТИНСКИЙ, Е. М. 1985. Cказки и мифы народов Севера. Москва: Наука, c. 61 – 62.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
