Mozart a Beethoven – majstri vlastného hudobného jazyka
Alebo boli nebodaj tieňom jeden druhého? Z pohľadu veku možno iste povedať, že Beethoven stál v mladosti v tieni Mozarta, keďže Mozart bol o 14 rokov starší.
No akoby plynuli v jednej neviditeľnej rieke hudby – Mozart ako šantivý prameň, Beethoven ako jej rozvírený tok.
Wolfang Amadeus Mozart, hravý klasik, ktorý vkusne vybrúsil konvencie klasicizmu a klasik-búrlivák Ludvig van Beethoven, ktorý ich začal rozbíjať a otvoril cestu romantizmu, nadväzujúc pritom na Mozarta. Beethovenove rané klavírne sonáty, sláčikové kvartetá a symfónie sú charakteristické proporciami a vyváženosťou – znakmi Mozartovho klasického štýlu.
Obaja boli svojskí a svoje výrazné osobnosti vkomponovali do svojich diel. Zatiaľ čo Mozartova hudba ostala čistá, presná, hravá, Beethoven chcel ísť ďalej a skladať hudbu plnú napätia a drámy. Nebál sa prekrútiť pravidlá, ak to znamenalo, že vytvorí niečo silnejšie. Mozartov hudobný svet bol ako prechádzka slnkom zaliatym parkom, kým Beethovenov skôr výstup na zasnežený vrch, ktorý ukáže výhľad len tým, čo sa nezľaknú vetra a záplav snehu.
Životné cesty oboch boli „vystlané“ tŕňmi.
Vo Viedni vládla v ich čase medzi hudobníkmi tvrdá zákulisná rivalita, ktorú umocňovala silná talianska hudobná lobby na dvore. Mozart, outsider medzi dobre prepojenými Talianmi, sa musel prebíjať cez intrigy, cenzúru a obštrukcie za oponou — napríklad jeho Figarova svadba čelila veľkej nevôli mocných už pred premiérou. Vnímavý a senzitívny extrovert, ktorý si bol dobre vedomý svojho výnimočného talentu, pohŕdal formálnosťou a protekciou a ani sa tým netajil. Táto ťaživá atmosféra sa nepochybne podpísala pod jeho chradnúce zdravie. Hoci legendy často hovoria o ostrej nenávisti medzi ním a Antóniom Salierim, historická pravda je jemnejšia: v tiesnivom prostredí viedenského dvora sa obaja skladatelia stretávali nielen ako rivali, ale aj ako spolupracujúci kolegovia.
Beethoven začal v dvadsiatich ôsmich rokoch strácať sluch a jeho choroba postupne prešla do úplnej hluchoty. Svoju slabosť dlho skrýval pred svetom, zmieňujúc vo svojom zúfalstve v listoch bratom a priateľom myšlienky na samovraždu. Napokon sa však rozhodol žiť pre hudbu a v tichu samoty vytvoril najväčšie diela – svoju 9. symfóniu skomponoval bez toho, aby počul jej jediný tón. Po jej premiére – keď stál na pódiu chrbtom k publiku a nepočul jeho potlesk – ho musela speváčka otočiť, aby videl, ako svojou Deviatou triumfoval. Táto jeho posledná symfónia je známa najmä vďaka Óde na radosť – ako prvá v dejinách včlenila zbor a sólistov priamo do hudobného posolstva dovtedy čisto inštrumentálneho žánru.
Práve ťažké životné podmienky ich ešte viac stmelili s hudbou – s jazykom, v ktorom sa dokázali nielen slobodne prejaviť, ale ktorý vďaka týmto skúškam nadobúdal novú hĺbku a silu.
Ukotvenie Mozarta v klasickej forme mohlo byť ovplyvnené aj jeho rodinným zázemím – pevný, verný vzťah s Constance Weber, ktorá s ním zdieľala aj záujem o hudbu a s ktorou mal 6 detí. V experimentovaní samotára Beethovena, balansujúceho na hranici klasicizmu a romantizmu, sa zrejme vybúrili aj jeho často nedostižné lásky. Najznámejšou z nich bola tzv. „Nesmrteľná milenka“, ktorej Beethoven napísal pozoruhodný, emocionálne nabitý list, dochovaný do dnešných dní. Identita tejto ženy zostáva predmetom historických sporov.
Podľa niektorých prameňov sa stretli len raz a to krátko pred Mozartovou smrťou v roku 1791, ale neexistujú konkrétne dôkazy o hlbšej spolupráci alebo dlhodobom mentorovaní. Po náhlej smrti vážne chorého tridsaťpäťročného Mozarta sa Beethoven v roku 1792 vrátil do Viedne, aby študoval u Haydna, a vtedy sa rozhodol v meste natrvalo usadiť. Žiaľ, v depresívnych stavoch a samote siahal aj po alkohole, ktorý mu postupne poškodil zdravie. V roku 1827, vo veku päťdesiatšesť rokov, zomrel v ťažkých bolestiach – uznávaný, vážený, no fyzicky zlomený.
Beethoven a Mozart…
V ich tónoch, raz ako vír vetra, inokedy ako slnečný lúč, rezonuje silný hudobný odkaz. Neexistuje na svete hudobné teleso vážnej hudby – od symfonických orchestrov po komorné súbory –, ktoré by pečate klenotníc ich duší znovu nerozlomilo, nechajúc zaznieť podmanivé tóny, plynúce ponad storočia.
Perlička: Mária Terézia sa s Beethovenom nestretla – zomrela, keď mal deväť rokov. No malým Mozartom bola očarená. V roku 1762 hral šesťročný Wolfgang na jej pozvanie v Schönbrunne špeciálne pre ňu a cisársku rodinu. Nakoniec sa ho cisár František I. opýtal, či dokáže zahrať aj so zakrytými klávesmi. Pre malého virtuóza neexistovali v hre na klavíri žiadne prekážky. Zázračné dieťa si získalo srdcia všetkých prítomných a po koncerte dostalo 100 dukátov a elegantné šaty arcivojvodu Maximiliána.
Slávka