Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom vzniku mesačných cyklov, zapísaný v roku 1896 ruským etnografom V. G. Bogorazom, preložený z ruského originálu О тѣсяцѣ сказка pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno žil človek – pastier jeleňov s jednou dcérou, u ktorej bol veľký býk. Každé leto bolo treba odchádzať ďaleko od domu, každú zimu ešte ďalej, letom i zimou strážiť stádo, a iba zriedka prísť sa domov najesť. Raz v noci hovorí býk dievčine: ,,Pozri! Pozri! Mesiac sa ťa chce zmocniť.“ Pozrela, Mesiac sa spúšťa mesačným svitom dolu na dvoch jeleňoch.
,,Čo robiť? Odnesie ma!“, vystrašila sa dievčina.
,,Postoj, postoj!“, hovorí býk. ,,Ja už niečo vymyslím!“
Rozkopal kopytom sneh: ,,Tu sa posaď!“ Sadla pod sneh a býk ju premenil na trávu. Prišiel Mesiac, hľadá dievčinu, chodí okolo, nájsť nemôže. Vidí len vrch bielej hlávky, pravda, trávnatej. Čo si vziať? Dievčinin býk sa priblížil k jeleňom a počuje: ,,Čo je to za čudo? Kamže odišla? Mám teraz odísť? Tak prídem o chvíľu!“
Len čo Mesiac odišiel, býk rozhrabal sneh, vyšla dievčina: ,,Pôjdeme radšej domov! Čoskoro je tu!“ Sadla na sánky a čoskoro boli doma. ,,Nu, čím ťa urobíť, keď čochvíľa je tu? Možno kamenným lopárom?“
,,Spozná!“
,,Nu… kladivom?“
,,Spozná!“
,,Nu… stĺpom?“
,,Spozná!“
,,Nu… vlasom v posteli?“
,,Spozná, spozná!“
,,Mám to! Urobím ťa lampou!“
,,Áno, áno!“
,,Nu… sadni na oheň!“
Len čo si dievčina sadla, Mesiac už hľadal jej stádo a ponáhľal sa za ňou domov, priviazal svojich jeleňov, vošiel do šiatra; hľadá, hľadá, nájsť nemôže; pozerá aj medzi stĺpmi, prezerá všetky veci, každý vlas na kožiach, každú smietku pod posteľou i v kútoch šiatra, nikde niet, len k lampe ísť nemôže, lebo oheň na oheň… Hovorí: ,,Čudné, kdeže je? Mám sa vrátiť domov?“ Vyšiel, rozväzuje jeleňov, a keď už odchádzal, zoskočila z ohňa, stupila na remeň, vykukla zo šiatra a vraví: ,,Tu som! Tu som!“
Rýchlo nechal jeleňov, vbehol do šiatru, ona zasa na oheň. Hľadá, hľadá, nájsť nemôže; pozerá medzi stĺpmi, prezerá všetky veci, každý vlas na kožiach, každú smietku pod posteľou i v kútoch šiatra, nikde niet, len k lampe ísť nemôže, lebo oheň na oheň… Hovorí: ,,Čudné, kdeže je? Mám odísť?“ Znova vyšiel, rozväzuje jeleňov, a keď už takmer odchádzal, opäť zoskočila z ohňa, stupila na remeň, vykukla zo šiatra a vraví: ,,Tu som! Tu som!“
Rýchlo nechal jeleňov, vbehol do šiatra, ona zasa na oheň. Hľadá, hľadá, nájsť nemôže; nakoniec sa unavil, zoslabol, kostná dreň vyschla. Vtedy sa už dievčina prestala skrývať, chytila ho, hodila na chrbát, zviazala nohy, položila v šiatri.
,,Ogooo“, hovorí, ,,zabi ma! Nuž čo, zabi, lebo ja som ťa chcel odviesť preč. Ak chceš zabiť, zabi! No predtým ako zabiješ, polož ma na pričňu, lebo chladnem!“
,,Ako chladneš! Neklam! Si večne vonku, zostaň tu aj teraz! Aká pričňa pre teba!“
,,Ak som večne vonku, pusti ma teda von! Ak ma pustíš, budem tvojmu národu zábavou. Ak ma pustíš, budem tvojmu národu očami. Ak ma pustíš, budem tvojmu národu obracať deň na noc. Ak ma pustíš, tvojmu národu budem merať rok, najprv budem mesiacom starého býka, potom mesiacom chladu, potom mesiacom obnaženia, potom mesiacom rodenia mláďat, potom mesiacom vôd, potom mesiacom objavenia lístia, potom mesiacom tepla, potom mesiacom zhadzovania parohov, potom mesiacom ranných mrazov, potom mesiacom jesene, potom mesiacom úzkeho mäsa, potom mesiacom zúženia dní.“
,,A keď ťa pustím a dáš sa do poriadku, keď vyzdravie tvoja kostná dreň, nebudeš ma prenasledovať?“
,,Ó, nebudem! S tým som navždy prestal! Nikdy viac nezídem z horného sveta! Odstúp! Zažínam!“ Odstúpila, zažal. Koniec.[1]
[1] БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Чукчи. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 178 – 179.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
