Ilustračný obrázok: Pixabay
Severoamerický folklór vymretého kmeňa Eyakov (južné pobrežie Aljašky v ústí riek Cooper a Eyak) s naratívom stvorenia a etiologickým finále krajinotvorby, zapísaný v 20. storočí americkým lingvistom M. E. Kraussom, preložený z ruského originálu Как Ворон создал сушу, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno, keď Havran letel oblakmi, uvidel z neba oceán. Ako tak krúžil nad hladinou, uvidel vo vode vytŕčať vrchol stromu. Sadol si na špic, pozerá – okolo neho plávajú rozmanité veci. Každú palicu, brvno či uviaznutú vec pritiahol k stromu a prihováral sa im: ,,Staň sa suchou zemou!“
Suchá zem rástla a rástla každým dňom. Keď bola veľká, Havran po nej začal skákať a vraví: ,,Nech sú tú hory!“
Zakaždým, keď skočil a vyslovil tieto slová, vyrástla nová hora.
,,Nech je tu piesočný breh!“
Objavil sa breh. Havran si pomyslel, že chce mať na brehu i vo vode rôzne mäkkýše a rôzne druhy potravy, a všetko sa zjavilo. Keď sa mi všetko splnilo, Havran obletel celú zem a potom povedal: ,,Naozaj budem žiť sám na celej tejto zemi?“
Tu sa objavila čajka.
,,A-a!“, zvolal Havran. ,,Priletela si, aby si všetko zjedla!“
Hneď na to prileteli ďalšie čajky, no Havran ukazoval na každú z nich a hovorí: ,,Ty budeš to… Ty budeš tamto…“, a čajky sa zmenili na rôzne vtáky.
Potom ukázal na kačky a husi: ,,A vás bude jesť človek, ak sa objaví.“
Po stvorení všetkých vtákov sa Havran prechádzal po pobreží, lamentujúc: ,,Som sám na celom svete! Naozaj zostanem stále sám?“
Vtom uvidel muža, ktorý prichádzal rovno k nemu. Havran mu hovorí: ,,Zostaň tu žiť so mnou! Odkiaľ si prišiel?“
Človek mu neodpovedal, mlčal. Postavili si chatrč, v ktorej žili tam nejaký čas a potom sa rozišli každý svojou cestou.[1]
[1] ВАХТИНА, Н. Б; РОМАНОВОЙ, О. И. 1997. Мифы, сказки и легенды индейцев: Северо-западное побережье Северной Америки. Москва: Издательская фирма «Восточная литература» РАН, c. 25 – 26.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
