(Tento prípad mal zostať zabudnutý. Nie preto, že by kompromitoval spravodlivosť, ale preto, že ukazuje Holmesa tak, ako ho svet nepozná – ako chlapa, ktorý vie aj stratiť hlavu. A možno aj srdce.)
Baker Street bola podozrivo tichá. Hustá londýnska hmla už tradične pohlcovala zvuky, tlmila svetlá plynových lámp a menila aj tie najnevinnejšie siluety na prízraky. Holmes, známy svojou chladnou racionalitou a odmeraným srdcom, sa v ten večer ocitol v neobvyklej situácii, vďaka ktorej rýchlo rozriešil jeden prípad.
Jeho nová suseda, slečna Amélie Mercierová – Francúzka s prenikavým pohľadom a hlasom ako čierny čaj s medom – zvedavo pozorovala tajomného, mĺkveho muža, ktorý ju vytrvalo ignoroval, už niekoľko týždňov. Toho večera, keď sa Holmes vracal z prechádzky a nečujne vystupoval hore schodmi, vystihla Amélie chvíľu a postavila sa mu do cesty – odetá v závoji z tenkého mušelínu, čo viac prezrádzal, ako chránil – a zvodne ho pozvala na pohár dobrého francúzskeho vína. Holmes si ju, pravdaže, už dávno všimol. Teraz mal jej takmer obnažené krivky priamo pred očami a – neodolal.
Dvere sa potichu zavreli, v byte zašumel tlmený hovor a hodváb, zacinkalo sklo, až sa nakoniec všetko stratilo v prítmí spálne a vôni jazmínu. Holmes sa však, majúc na pamäti svoju chýrnu povesť, ešte pred úsvitom vykradol z bytu Amélie a zamieril späť k sebe.
Na schodoch ho však zastavili kroky. Jeden dopad bol tvrdý a rozhodný, druhý tlmenejší, akoby niekto za sebou ťahal nohu. V rýchlosti sa schoval do tieňa chodby a neznámy sa prešuchtal okolo neho dolu schodmi. Holmes nevidel tvár, len dlhý kabát a potom už krívajúci zmizol v šere.
Ráno bolo na Baker Street rušné. V jednom z bytov v dome bola nájdená mŕtvola starého pána Hardinga, učenca na dôchodku, známeho svojou záľubou v gréckych rukopisoch.
Skoro ráno som sa ponáhľal k Holmesovi. Našiel som ho už oblečeného, s napätou tvárou, nervózne krúžiaceho po izbe.
„Holmes, vy ste už hore?“
„Možno som ani poriadne nespal, môj drahý Watson.“
„Počul som, čo sa stalo. Život zločinu je nepredvídateľný.“
„Watson, život nám vie pripraviť tie najneočakávanejšie chvíle.“
Vyšli sme spoločne na chodbu a Holmes spozornel. Zastavil sa, naklonil sa ponad zábradlie a mlčky počúval. Na schodoch sa ozývali kroky – jeden dopad tvrdý, rozhodný, druhý tichší, akoby niekto vliekol nohu. Holmes sa ani nepohol. Videl som, ako mu stuhla sánka. Sledoval siluetu krívajúceho muža, ktorá sa pomaly vynárala z tieňa. Na rohu dolného podlažia sme spoznali pána Carrowa – váženého obchodníka, známeho svojím excentrickým vkusom a večernými návštevami u pána Hardinga kvôli spoločnému koníčku – gréckym rukopisom. Verejne sa vedelo, že nedávno ich priateľstvo narušil spor ohľadom jedného rukopisu. Harding bol zásadne proti jeho predaju – Carrow však mal v pláne spraviť z neho exponát vo svojej súkromnej galérii.
„Watson,“ zašepkal Holmes, „prípad je vyriešený.“
„Holmes,“ naklonil som sa k nemu, „len mi prosím vás nehovorte, že rozlúsknete vraždu jediným pohľadom.“
Holmes neodpovedal. Pousmial sa a zamieril na poschodie do bytu, kde sa udiala vražda. Náhlil som sa za ním. V byte bleskurýchlo prehľadal okolie vraždy, až sa sklonil k mŕtvole pána Hardinga a chvíľu ju skúmal. Potom kývol na hliadkujúceho strážnika a ukázal na malý predmet pod ľavou rukou pána Hardinga. Bol to gombík z luxusného plášťa. Holmes strážnika upozornil aj na krívajúcu postavu v dome.
A potom… zmizol zo scény, ako keď vietor sfúkne plameň sviece. Pokynul mi a vrátili sme sa do jeho bytu. Nečakal na vďaku, viac nepátral, nevypytoval sa. Zanechal len indície, ktoré políciu bezpečne nasmerovali k riešeniu.
V byte som sa usadil a chvíľu som ho pozoroval. Bol ešte zadumanejší, ako obvykle býval. Tentokrát sa podozrivo držal stranou prípadu.
„Holmes, prečo ste nespali, keď ste neriešili žiadny zločin? Správa o ňom predsa prišla až ráno. A čo tá vaša poznámka o najneočakávanejších chvíľach?“
„Vidím, Watson, že neleníte a osvojujete si moje deduktívne metódy,“ povedal ticho, bez obvyklého tvrdého tónu a v kútiku úst sa mu objavil takmer nebadateľný úsmev. Prešiel okolo mňa, sadol si do kresla a zahľadel sa von oknom. A práve pri jeho pohybe som zacítil sladkastý závan z jeho kabátu. Nie tabak, ani chémiu jeho laboratória… ale vôňu jazmínu.
Pomaly som sa vykradol z bytu a nechal Holmesa jeho myšlienkam a…snáď pocitom. Keď som zatvoril dvere bytu, napadlo mi, že Holmes je schopný vyriešiť každú záhadu na svete, ale ťažko takú, ktorú mu pripraví jeho vlastné srdce. V jeho pohľade som na okamih zbadal niečo, čo som uňho nikdy predtým nevidel: ľútosť. Ako som kráčal dole schodmi, počul som husle – tentoraz zahral niečo iné než obvykle – tón rozochvený, takmer ľudský.
O pár dní som sa dozvedel, že Amélie Mercierová, pôvabná Holmesova suseda, sa natrvalo vrátila do Paríža.
Holmes sa na nič nepýtal.
Slávka
