Ilustračný obrázok: Pixabay
Folklór aleutských Eskimákov (Aljaška, Aleutské a Komandorské ostrovy) s naratívom opätovného získania nebeských svietidiel, zapísaný v 19. storočí americkým polárnym bádateľom E. W. Nelsonom, preložený z anglického originálu How the Raven Brought Light, pre slovenské publikum prvýkrát.
V prvých dňoch bolo svetlo zo slnka a mesiaca. Potom slnko a mesiac zmizli. Ľudia zostali žiť v tme, na nebi žiarili iba hviezdy. Šamani používali rôzne kúzla, ale svetlo vrátiť nemohli.
V dedine v dolnom Yukone žil malý chlapec, sirota. Sedával celé dni ticho na lavičke a ľudia si o ňom mysleli, že je hlúpučký, preto ním opovrhovali a zle zaobchádzali. Po tom, ako šamani kvôli svetlu darmo bili na bubon, chlapec im posmešne povedal: ,,Akí ste to šamani, keď neviete priniesť svetlo, ktoré by som dokázal priniesť aj ja.“
Na takú urážku sa šamani veľmi nahnevali, zbili ho a vyhnali z dediny. Táto malá sirota bol ako každý druhý chlapec, pokiaľ si neobliekol čierny kabát a nepremenil sa na Havrana.
Prišiel chlapec za svojou tetou a spýtal sa jej, kde hľadať svetlo. Nevedela mu povedať, ale chlapec odporuje: ,,Som si istý, že vieš, lebo vidím, ako jemne je ušitý tvoj kabát. Ak by si nemala svetlo, nedokázala by si tak pekne šiť.“
Po dlhšom prehováraní mu teta poradila: ,,Ak chceš nájsť svetlo, musíš si vziať snežnice a ísť ďaleko na juh, na miesto, ktoré rozpoznáš, keď tam prídeš.“
Chlapec vzal snežnice a vydal sa na juh. Išiel mnoho dní a nocí, tma bola všade rovnaká. Keď prešiel veľmi dlhú cestu, unavene zbadal tenký svetelný lúč a to ho povzbudilo pokračovať ďalej. Začal sa ponáhľať a svetlo bolo čoraz jasnejšie, hoci sa strácalo a znova žiarilo. Prišiel k vysokému kopcu, ktorého jedna strana bola ožiarená svetlom a druhá strana ponorená v tme. Pred kopcom stála chatrč, pri ktorej akýsi muž odhŕňal sneh lopatou. Muž hádzal sneh tak vysoko, že zakaždým, keď ho vyhodil, zatemnil svetlo, ktoré vychádzalo z domu. Chlapec sa rýchlo schoval a premýšľal, ako ohnivú guľu dostať z domu bez toho, aby ho muž uvidel. Po chvíli sa rozhodol, že pôjde predsa len za ním. Prišiel k nemu a povedal: ,,Prečo si skryl svetlo pred ľuďmi?“
Muž na neho prekvapene pozerá a hovorí: ,,Neschoval som svetlo. Ja len upratujem sneh od mojich dverí. A ty si kto a odkiaľ si prišiel?“
,,V našej dedine je taká tma, že sa mi to nepáčilo, aby som tam žil a tak som prišiel sem. Som sirota a môžem tu zostať žiť, mňa už nikto nečaká.“
Muž súhlasil a povedal: ,,Dobre teda. Poď so mnou do domu.“ Pustil lopatu na zem, sklonil sa a vošiel nízkymi dverami dnu. Chlapec vošiel za ním. Keď sa muž otočil, chlapec schytil ohnivú guľu, schoval ju do kabáta, vybehol von, chytil aj lopatu a rýchlo bežal na sever, kým sa neunavil. Keď nevládal, použil mágiu, kabát sa premenil na Havrana a letel tak rýchlo, ako ho len krídla vládali niesť. Za sebou počul hrozné výkriky muža, ktorý mu bol v pätách. Keď muž videl, že ho nemôže dohoniť, skríkol na Havrana: ,,Dobre, nechaj si teda svetlo, ale vráť mi lopatu!“
Na to chlapec kričí: ,,Nie! Zatemnil si našu dedinu a preto ti ju nemôžem vrátiť späť!“
Vyletel nahor a rýchlo sa vzďaľoval. Ako Havran letel domov, odlomil kúsok z gule, hodil ju za seba a tam vznikol deň. Letel ďalej v tme, zasa odlomil kúsok z gule, hodil za seba a tam vznikol deň. Takto pokračoval počal celého letu, pokiaľ nepriletel do svojej dediny, ktorej sa ušiel z ohnivej gule posledný kúsok. Zletel nadol a šiel rovno k šamanom: ,,Vy bezcenní šamani, že som priniesol svetlo späť. A bude svetlo a potom tma, aby boli deň a noc.“ Šamani mu na to nič nemohli povedať.
Potom havraní chlapec išiel na ľad, lebo jeho domov bol na morskom pobreží, tu sa zdvihol silný vietor, ktorý ho unášal na morskom ľade k zadnej strane pobrežia. Tam našiel dedinu obývanú ľuďmi, medzi ktorými si našiel ženu. Spolu mali tri dcéry a štyroch synov. Časom veľmi zostarol a potom rozpovedal deťom, ako prišiel do ich krajiny a keď zomieral, prikázal, vrátiť sa im do zeme, odkiaľ kedysi prišiel. Havranove deti vyplnili posledné želanie a odišli do zeme svojho otca. Tam sa stali havranmi, a keďže ich potomkovia zabudli, ako sa zmeniť na ľudí, zostali havranmi dodnes.
NELSON, E. W. 1889. The Eskimo about Bering Strait. Washington : U.S.G.P.O, s. 482 – 485.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
