Premiér Robert Fico, predseda vládnucej strany Smer – sociálna demokracia, začiatkom roka 2025 navrhol niekoľko zmien v znení Ústavy SR (odkaz tu) a vyzval verejnosť na zaslanie pripomienok. Návrhy by mali posilniť suverenitu Slovenskej republiky voči európskym inštitúciám a fixovať konzervatívny charakter slovenskej spoločnosti pred „progresívnymi“ globalistickými politickými agendami. Pozitívnym prvkom tejto legislatívnej iniciatívy je zapojenie verejnosti, hoci neočakávam, že by sa legislatívci Smeru-SD zaoberali pripomienkami, ktoré vybočujú z navrhnutého okruhu. Zrejme mlčaním prijmú aj moju zaslanú pripomienku:
Vážení zákonodarcovia,
ďakujem Vám za túto možnosť vyjadriť sa vopred k plánovaným zmenám ústavy.
Motivácia mojej pripomienky:
Vadí mi, a škodí to demokracii, keď poslanci v priebehu volebného obdobia zmenia svoje politické postoje oproti tým, čo reprezentovali v čase volebnej kampane. Oni síce môžu vykonávať mandát slobodne bez toho, aby ich viazali príkazy tretej osoby, ale nie je v poriadku, keď výkon ich mandátu odporuje článku 2 Ústavy, a teda keď prestanú byť zástupcami občanov, ktorí si ich zvolili.
Preto odporúčam do článku 2, v ods. (1) za vetu „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ doplniť text:
Volení zástupcovia občanov sú za výkon svojho mandátu zodpovední svojim voličom a tí majú právo ich odvolať. Podrobnosti ustanoví zákon. Právo občanov na sprostredkovaný alebo priamy výkon štátnej moci je nadradené nad právami osôb, ktoré túto štátnu moc vykonávajú.
Posledná navrhovaná veta by mala zabrániť, aby súdy uprednostnili právo poslancov byť volení pred právom občanov mať svojich volených zástupcov.
Pravdepodobne ešte všetci máme v živej pamäti polemiky medzi politickými stranami, poslancami, Ústavným súdom a prezidentkou o možnosti konania a prípadnom výsledku referenda o skrátení volebného obdobia referendom, na ktoré sa mimochodom vyzbieral dvojnásobný ako predpísaný počet podpisov. Posledné slovo mal Ústavný súd a ten rozhodol, že hoci podľa Ústavy štátnu moc majú právo vykonávať občania a poslanci sú len ich zástupcovia, ale právo poslancov nerušene a bez obmedzení vykonávať svoj štvorročný mandát je nadradené nad právom občanov dokonca priamo (referendom) vykonávať štátnu moc. Na rozhodnutie Ústavného súdu neexistuje opravný prostriedok, aj referendum by zrejme bolo právne bezmocné.
Aj na tomto očividnom príklade je zrejmé, že naše ústavné zriadenie je zlé a nedemokratické. Nedefinuje demokratickú vládu občanov, ale vládu politických strán. Občania majú právo (a potvrdil to aj Ústavný súd) len raz za štyri roky vybrať politické strany, ktoré budú bez obmedzení vládnuť. Tento stav nie je možné zmeniť úkonom „raz za štyri roky voľbami“. Napríklad vo voľbách v roku 2016 sa o mandát v NR SR pokúšala strana „Priama demokracia“, ktorej volebný program spočíval v posilnení prvkov priamej demokracie a ukončení absolutizmu politických strán. Jej volebný výsledok 0,13 % sa nedá interpretovať ako úplný nezáujem občanov o priame vykonávanie svojej štátnej moci, veď aj viaceré ďalšie populistické strany si do svojich volebných programov deklaratívne uvádzali „sfunkčnenie referenda“. Hlavnou príčinou je to, že stranícky systém vlády predpokladá, že vo voľbách si občan vyberá „balík všetko v jednom“ a špecializované alebo čiastkové volebné programy preto pôsobia neadekvátne.
Na ďalšiu zásadnú absurdnosť ústavného systému nás upozorňuje súčasná hrozba „vládnej krízy“. Vláda Roberta Fica má podporu 76 poslancov, teda väčšinu, no aj tak médiá a opozícia o nej vyhlasujú, že je nestabilná a že by teda nemala mať tú drzosť vládnuť. Dokonca keby mala aj pôvodných 79 poslancov, stále by o nej písali ako o „krehkej“. Pritom keby mala len o 11 viac, odrazu by mala „ústavnú väčšinu“ a mohla by ľubovoľne meniť Ústavu a prijímať ústavné zákony. Nie je ten priestor medzi „nestabilitou“ a „absolútnou ústavnou mocou“ príliš úzky?
Absurdností v našom ústavnom a právnom systéme je veľmi veľa, uvedenie niekoľkých príkladov vari stačí na ukázanie naliehavosti, že treba celospoločensky hľadať riešenie. Ako som uviedol vyššie, na parlamentné politické strany sa nedá spoliehať. Sú v konflikte záujmu. Tento konflikt záujmu už pri vzniku republiky zabudovali do Ústavy a nezrušia ho. Ako jednu z možných ciest k riešeniu vidím konanie referenda o platnosti Ústavy a pri prípadnom odmietnutí zorganizovanie volieb do ústavodarného zhromaždenia, ktorého členovia nebudú totožní s poslancami v NRSR.
Na pozadí vyššie načrtnutých problémov sa mi aj v súčasnosti prebiehajúce protesty proti vláde Roberta Fica javia ako absurdné divadlo plné politického primitivizmu. Tým nenarážam na vulgárne vyjadrovanie aktérov, ani na paralely s „dezolátmi a opicami“. Myslím na predstavy o tom, ako sa reálne riadi komplexná spoločnosť a demokratické štátne inštitúcie. Som presvedčený, že všetci Aténčania do jedného, ktorí na Maratónskej planine chránili svoju demokraciu pred Perzským vojskom, mali jasnejšiu a zdravšiu predstavu o demokracii, než naše dnešné médiá, opoziční politici a ich pouličné stádo. A som presvedčený, že to absurdné divadlo je zámerné, lebo celú spoločnosť odkláňa od potrebných systémových riešení.
