Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom stvoriteľského dualizmu v tvorení ľudskej reči, ľudských návykov, rozmnožovania sa; s naratívom kultúrneho hrdinu v dobývaní nebeského svietidla, ohňa, zapísaný v roku 1895 ruským etnografom V. G. Bogorazom, preložený z ruského originálu Тот-темwáтқен пыӈыl. О началѣ творенiя вѣсть, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno bola doba, keď zem ešte nepoznala živých ľudí. A zostúpili na zem dvaja: Starec-Tvorca s bielou bradou a Havran, mladý muž plný síl. Začali spolu bojovať, bojujú, bojujú, až do samej únavy. Oddýchli si, vstali, prešli kus zeme.
Havran hovorí: ,,Stvorme človeka!“, na čo starec odpovedá: ,,Stvorme!“
Vzali za hrsť zeme, vdýchli do nej život a stvorili veľa ľudí nahých.
Havran hovorí: ,,Biedni sú naši ľudia, bez srsti!“, Tvorca na to: ,,Urobím im srsť!“
Zobral trávu a spravil šaty. Aj Havran sa rozhodol urobiť to isté, zobral lístie a hlinu, premiesil ju v rukách, oblepil ich blatom. Tvorca sa smeje.
Havran hovorí: ,,Prečo sú naši ľudia nemí? Naučím ich hovoriť.“
Zobral papier a písal celý rok. Na druhý rok im dal jazyk: prečítali, začali rozprávať. A Tvorca sa opäť smeje.
Havran hovorí: ,,Naučím ich aj tvoju reč!“ Tvorca mlčí a Havran píše. Písal rok, písal dva a na tretí rok im dal reč. Ľudia pozreli, odvrátili sa, nechcú hovoriť, mlčia.
,,Och, biednych si ľudí stvoril!“
,,Nie, dobrých!“
Znova napísal a podal papier ľuďom, nechcú sa pozrieť, mlčia.
,,Och, biednych si ľudí stvoril!“
,,Nie, dobrých!“
Odvrátil sa starec od Havrana, priletel medzi ľudí, stal si do stredu a zakrákal: ,,Kraa-kraa!“ Všetci ľudia na to: ,,Kraa-kraa!“ Tvorca im hovorí: ,,Prečítajte ten list!“ A prečítali to, čo bolo napísané, aby mohli navždy zostať s jeleňmi.
Ale jeleňov u nich nebolo. Pýtajú sa Tvorcu: ,,Odkiaľ ich vezmeme?“ Havran hovorí: ,,Budú aj jelene!“ Ľudia sa však smejú, neveria. Položil Tvorca prst ruky na nohu, začal ním krútiť a rozdúchal oheň. ,,Pozrite sa, tu máte oheň z mojej nohy, a stále neveríte!“
Vybral sa starec s Havranom na nebo, tam sedí Božská bytosť a požiadali o jelene. ,,Tak si ich vezmite“, vraví Božská bytosť. Vzali a spustili sa na zem. Na zemi ešte nebolo slnka, zemou sa odrážal iba mesačný svit.
,,Čo ste priniesli?“, pýtajú sa ľudia otca.
,,Jelene!“
,,Jelene! Jelene!“, kričia ľudia jeden cez druhého. Naľakali sa jelene ľudského kriku a rozbehli sa vyplašene do všetkých strán. Ľudia v tme stratili ich stopy. Spľasol Tvorca rukami a znova sa vybral na nebo, kde sedí Božská bytosť. ,,Prečo si znova tu?“
,,Ako majú ľudia žiť bez jeleňov?“
,,A tie sú kde?“
,,Utiekli do tmy!“
,,Nedám viac!“, bráni sa Božská bytosť.
,,Musíš dať! Bez jedla zostanú!“
,,A znova utečú do tundry?“
,,Neutečú“, oponuje Tvorca a tak mu dala Božská bytosť ešte dvoch jeleňov, samca a samicu. Rozdúchal pre ľudí veľký oheň a jelene sa rozmnožili po zemi. Aby sa však nestratili, vybral sa Tvorca znova na nebo, ukradol slnko a vložil si ho do úst.
,,Ktože ukradol moje slnko? Prečo ty, naničhodník, stále na moje nebo chodíš?“, pýta sa Božská bytosť Tvorcu.
,,Ja som nekradol!“, odpovedá Tvorca hluchým hlasom, neotvárajúc ústa, ,,nože ma hneď prehľadaj!“
Zletel Tvorca na zem, prišiel k brehu mora, a na druhú stranu zeme sa vybral jeho syn.
Na tej zemi, na tej strane, kde žije Slnečný vladyka, zostala tma – slnka niet, a tak poslal Slnečný vladyka svojich dvoch sluhov hľadať zlodeja. Nájdu Tvorcu a pýtajú sa: ,,Prečo si ukradol slnko? Pozri, koľko ľudí žije na zemi, vari majú žiť v temnote?“
,,Ja som nekradol!“, hovorí Tvorca hluchým hlasom, neotvárajúc ústa, ,,nože ma hneď prehľadajte!“ Začali hľadať, pozerajú pod šaty, štekliac ho v podpazuší. Zasmial sa Tvorca prvýkrát, zasmial sa druhýkrát, a na tretíkrát vypustil slnko. Vyskočilo slnko na nebo a všade navôkol sa rozlialo svetlo.
Vybrali sa všetci traja po brehu mora, prišli do stredu zeme, tam skala, na skale syn Tvorcu. Jedla uňho niet, všetky slová zabudol, šaty zahodil, celý pozarastal, až sa podobal na medveďa.
,,To je Kele!“, hovoria vladykovi sluhovia.
,,Nie!“, zvolal Tvorca, ,,prestaň byť Kele, staň sa opäť človekom!“
Vidia spoločníci, že sa vzdal vôle, rýchlo zobrali papier, nakreslili celú zem, nakreslili ľudí a dávajú ho Tvorcovi. Vzal Tvorca papier, pozrel sa naň, roztrhal na malé kúsky a začal rúbať. Koľko kúskov papiera, toľko kúskov tela. Rozložili veľký oheň, hodili ich do plameňov.
Počuť klopot, hrmot, prišiel bubon z poľa, palička bubnuje, zrastajú sa všetky kusy k sebe. Rozhorel sa veľký oheň. ,,Kar, kar, kar!“, ozvalo sa nad hlavami, keď sa zmenil na Havrana, a plný mladých síl vyletel nahor. Koniec.
БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Чукчи. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 167 – 169.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
