Ilustračný obrázok: flickr (Nemecko, neďaleko Berlína)
O problémoch nášho zdravotníctva som už písal viackrát. Časté politické výmeny vedenia, nehospodárne vynakladanie finančných zdrojov, obavy o sociálny zmier pri presadzovaní nepopulárnych opatrení a nakoniec aj nekonečný príbeh zadlžovania sú výsledkom zlých systémových nastavení.
K tomuto krátkemu komentáru ma motivovala situácia s čakacími lehotami na operácie. Čítal som, že na operáciu žlčníka sa niekedy čaká aj dva roky. Údajne sa to má zmeniť nariadením.
Ku všetkej úcte, rozmýšľam: ale akým? Dúfam, že sa vydá také nariadenie, ktoré zase budú musieť dodržiavať tí, ktorí zo slovenských nemocníc utekajú (lekár a ostatní zdravotnícki pracovníci) do lepších podmienok na vykonávanie zdravotníckeho povolania do cudziny.
Bol by som zvedavý, keby sa tí, čo manažujú naše zdravotníctvo zamestnali v bežnej slovenskej nemocnici a ja by som sa ich spýtal ako vnímajú podmienky, firemnú kultúru a či sú spokojní s výkonom zdravotníckeho povolania.
Kde hľadať príčiny toho stavu?
Som toho názoru, že dlhé a život ohrozujúce čakacie doby pacientov sú často výsledkom zdecimovania slovenského zdravotníctva mocenskou, politickou elitou, ale aj slovenskými zdravotnými poisťovňami. Zdravotníctvo, ale aj školstvo sú dlhodobo na chvoste všetkých priorít a také sú aj výsledky.
Problém vidím aj v tom, že nemocnice a poisťovne majú rozdielne názory. Nemocnice tvrdia, že poisťovne im nezaplatia viac výkonov, a preto sa musí čakať. Poisťovne hovoria, že nemocnice nemajú dosť kapacít a personálu, aby dokázali urobiť zákroky bez čakania. V tejto súvislosti ma zaujalo stanovisko pacienta, ktorý tvrdil: „Moja skúsenosť je taká, že v tomto prípade neklamú nemocnice, ale poisťovne. Ale nechápem tú ich lož. Prečo nepovedia pravdu?“
Zjavne celý problém je aj v tom, že objem zdravotných odvodov nedokáže pokryť všetky náklady/operácie. Je chybou, ak sa nemocniciam preplatí iba obmedzený počet operácií (toľko, koľko vyjde z vybraných odvodov). A tým pádom čakacie listiny rastú.
Ako to riešiť?
Možno urobiť zo zdravotníctva znovu službu ľuďom a nie byrokratického molocha, ktorý urobil z lekárov byrokratov, takže na liečenie (a vzdelávanie) im už nezostáva čas ani vôľa?
Môj známy profesor so Slovenskej zdravotníckej UNI mi napísal: Odpoveď by som vedel. Otázka však patrí:
1) MZ SR,
2) ZP (zdravotné poisťovne),
3) ÚDZS ( Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou )
4) NR SR…
Systémová odpoveď je ale iná. Systémovým riešením je podstatne zlepšiť zdravotný stav obyvateľstva tak, aby nebolo potrebných tak veľa a tak náročných operácií. Ale nevytvára to zisky pre farmabiznis, takže o to nie je žiadny spoločenský a politický záujem.
Mám obavu, že v našom nereformovanom a nezreformovateľnom zdravotníctve sa neudeje nič. Aby však komentár nevyznel len negatívne. Mám aj celkom pozitívnu informáciu od prednostu chirurgickej kliniky, ktorý mi napísal: máme minimálne čakacie lehoty, termín operácie dostávajú naši pacienti podľa ich vlastných časových preferencií. Ak je potrebné, operujeme pacientov v akútnom štádiu.
Je teda vidieť, že keď sa chce a sú na to manažérske schopnosti, dá sa docieliť veľa. Je potrebné, aby sa ľudia s manažérskymi schopnosťami a skúsenosťami systematicky dostávali do zodpovedných funkcií. Prestaňme teda venovať pozornosť politickému divadlu a začnime oceňovať prácu a výsledky.
Dodatok Mariána Moravčíka:
Vraví sa, že ryba smrdí od hlavy. Náš najvyšší zákonodarný orgán nebol vytvorený na to, aby občanov zabával formou „reality show“. Jeho hlavnou úlohou je riadiť štát a vytvárať legislatívne podmienky na to, aby spoločnosť mohla fungovať. Pri všetkej úcte, túto jednoduchú vec chápe vodič autobusu z východu oveľa jasnejšie ako vysokoškolsky vzdelaní, progresívne naladení, ľudia na vplyvných a zodpovedných miestach v Bratislave, médiami počnúc.
Na ilustráciu: V samom začiatku transformácie financovania zdravotníctva som pracoval v informačnom systéme nemocnice a videl som ako to vznikalo. Zo strany zdravotníckych zariadení hra na vykazovanie výkonov a zo strany poisťovní hra na škrtanie a limity. Ťažko im to mať za zlé. Ako vedeli, prispôsobovali sa novej realite a hre na „kapitalizmus“. Niektorí moji nebohí priatelia – lekári, to prestali hrať a nad určené limity poisťovne liečili ľudí bez platieb – za svoje.
Hra na kapitalizmus nefunguje. Je celá chorá – zdravotníctvo nám nastavuje zrkadlo.
