Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom vzniku Beringovho prielivu a ostrovov Veľkého Diomeda – Ratmanova (RF) a Malého Diomeda – Kruzensterna (USA), zapísaný v roku 1948 sovietsky lingvistom P. J. Skorikom, preložený z ruského originálu Образование пролива, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno, keď ešte Európania neboli známi, boli ostrovy Inetlin a Imegelin jeden veľký ostrov. Na ostrove sa týčili dve vysokánske hory, a medzi nimi pretekal úzky kanál, cez ktorý plávali veľryby. Na tomto ostrove žili Eskimáci, ktorí lovili mrožov, lachtanov, tuleňov, a niektorí zasa v tundre pásli veľké stáda sobov.
Ako v každý letný deň, aj v tento – zobral Tepkelin kajak a vybral sa na lov. Počasie bolo veľmi pekné, okolo neho plávali tulene, no Tepkelin ich nelovil. Čakal na lachtanov s harpúnou v ruke, no nie a nie sa ich dočkať. Chytil veslá a preplával kajakom na odkryté more, čoskoro osada na brehu bola sotva viditeľná. More bolo pokojné, zastal a vyčkával. Po dlhšom čase sa pred kajakom zjavil veľký lachtan, prekvapene až príliš blízko. Tepkelin okamžite po ňom hodil harpúnu, harpúna vošla priamo do šije.
Slnko už zapadalo, začalo sa stmievať. Tepkelin sa ponáhľal k brehu, slnko zapadlo, keď bol ešte ďaleko na mori. Zrazu neznáme zviera vyskočilo z vody a zarylo doň pazúry. Bráni sa Tepkelin, no striasť ho z chrbta nedokázal. So všetkých síl začal veslovať k brehu. A čím viac zver divoko trhala jeho kuchlianku, tým on viac rýchlejšie vesloval k brehu. Zver však bola rýchlejšia a cez kuchlianku začala vytrhávať živé mäso. Tepkelin len-len že nepustil veslo z rúk. Opäť sa pokúsil stiahnuť zviera z chrbta, ale nepodarilo sa mu to – zviera sa pevne držalo. Rany začali krvácať, a čím rýchlejšie vesloval, tým bola bolesť neznesiteľnejšia. Už vidí zem, aj ľudí, ktorí čakajú. Tepkelin veľmi zoslabol, no ešte stihol zakričať z plných pľúc o pomoc.
,,Nejaké zviera ma drží za chrbát, strhnite ho zo mňa, ale nezabíjajte!“
Nos kajaka sa zapichol do piesku a Tepkelina okamžite vytiahli. Vidia, že na jeho chrbát sa prisalo neznáme zviera, ktoré sa snažilo utiecť, no muži ho chytili, zviazali a odniesli do jarangy, kde ošetrovali Tepkelina: ,,Chytili sme tvojho trýzniteľa, čo s ním teraz urobiť?“
Tepkelin rozhodol stiahnuť mu kožu a vypustiť ho do mora.
Nastala noc, všetci ľudia zaspali. Aj Tepkelin zaspal. V noci sa zobudil na silný hukot morského príboja, ktorý bol, zdá sa, veľmi-veľmi blízko! Začal burácať silný vietor a do dediny sa valili čoraz väčšie spenené vlny.
Tepkelin sa rýchlo obliekol a vyšiel von, vidí – vlny už obmývali prvé jarangy. Ľudia bežia do hory, všade počuť kvílenia psov, vystrašený krik ľudí, ohlušujúci zvuk príboja. Zrazu živelné vlny dosiahli aj jarangu Tepkelina. Tepkelin rýchlo vbehol dnu, vytiahol ženu z postele a utekajú do hôr, no beda! Obrovská vlna, ktorá sa objavila akoby z neba, rozbila všetky jarangy a vtiahla ich s ľuďmi do mora. Zahynul Tepkelin so ženou v morskej hlbine.
Víchor burácal celú noc. Mnoho ľudí zomrelo, veľa psov sa utopilo, jarangy navždy zmizli vo vlnách rozbúreného mora. Z ostrova zostal iba malý pásik zeme. Na úsvite vietor ešte zosilnel, nastala hustá hmla, hory sa zahalili do čiernych oblakov. No čoskoro sa rozjasnilo a vietor začal utíchať. Tí, čo prežili, pozerali z vrcholkov hôr na miesto, ktoré bolo ešte včera ich odvekým domovom. Tam, kde kedysi žili so svojimi rodinami, tam teraz vidia iba more. Všetko, úplne všetko zostalo pochované pod morskými vodami.
A tak vznikol prieliv. A dve hory – Inetlin a Imegelin – tie sú tu dodnes, ibaže už nie ako hory – ale ako ostrovy.[1]
[1] МЕНОВЩИКОB, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 223 – 225. Preklad: autorka.
Kedysi dávno, keď ešte Európania neboli známi, boli ostrovy Inetlin a Imegelin jeden veľký ostrov. Na ostrove sa týčili dve vysokánske hory, a medzi nimi pretekal úzky kanál, cez ktorý plávali veľryby. Na tomto ostrove žili Eskimáci, ktorí lovili mrožov, lachtanov, tuleňov, a niektorí zasa v tundre pásli veľké stáda sobov.
Ako v každý letný deň, aj v tento – zobral Tepkelin kajak a vybral sa na lov. Počasie bolo veľmi pekné, okolo neho plávali tulene, no Tepkelin ich nelovil. Čakal na lachtanov s harpúnou v ruke, no nie a nie sa ich dočkať. Chytil veslá a preplával kajakom na odkryté more, čoskoro osada na brehu bola sotva viditeľná. More bolo pokojné, zastal a vyčkával. Po dlhšom čase sa pred kajakom zjavil veľký lachtan, prekvapene až príliš blízko. Tepkelin okamžite po ňom hodil harpúnu, harpúna vošla priamo do šije.
Slnko už zapadalo, začalo sa stmievať. Tepkelin sa ponáhľal k brehu, slnko zapadlo, keď bol ešte ďaleko na mori. Zrazu neznáme zviera vyskočilo z vody a zarylo doň pazúry. Bráni sa Tepkelin, no striasť ho z chrbta nedokázal. So všetkých síl začal veslovať k brehu. A čím viac zver divoko trhala jeho kuchlianku, tým on viac rýchlejšie vesloval k brehu. Zver však bola rýchlejšia a cez kuchlianku začala vytrhávať živé mäso. Tepkelin len-len že nepustil veslo z rúk. Opäť sa pokúsil stiahnuť zviera z chrbta, ale nepodarilo sa mu to – zviera sa pevne držalo. Rany začali krvácať, a čím rýchlejšie vesloval, tým bola bolesť neznesiteľnejšia. Už vidí zem, aj ľudí, ktorí čakajú. Tepkelin veľmi zoslabol, no ešte stihol zakričať z plných pľúc o pomoc.
,,Nejaké zviera ma drží za chrbát, strhnite ho zo mňa, ale nezabíjajte!“
Nos kajaka sa zapichol do piesku a Tepkelina okamžite vytiahli. Vidia, že na jeho chrbát sa prisalo neznáme zviera, ktoré sa snažilo utiecť, no muži ho chytili, zviazali a odniesli do jarangy, kde ošetrovali Tepkelina: ,,Chytili sme tvojho trýzniteľa, čo s ním teraz urobiť?“
Tepkelin rozhodol stiahnuť mu kožu a vypustiť ho do mora.
Nastala noc, všetci ľudia zaspali. Aj Tepkelin zaspal. V noci sa zobudil na silný hukot morského príboja, ktorý bol, zdá sa, veľmi-veľmi blízko! Začal burácať silný vietor a do dediny sa valili čoraz väčšie spenené vlny.
Tepkelin sa rýchlo obliekol a vyšiel von, vidí – vlny už obmývali prvé jarangy. Ľudia bežia do hory, všade počuť kvílenia psov, vystrašený krik ľudí, ohlušujúci zvuk príboja. Zrazu živelné vlny dosiahli aj jarangu Tepkelina. Tepkelin rýchlo vbehol dnu, vytiahol ženu z postele a utekajú do hôr, no beda! Obrovská vlna, ktorá sa objavila akoby z neba, rozbila všetky jarangy a vtiahla ich s ľuďmi do mora. Zahynul Tepkelin so ženou v morskej hlbine.
Víchor burácal celú noc. Mnoho ľudí zomrelo, veľa psov sa utopilo, jarangy navždy zmizli vo vlnách rozbúreného mora. Z ostrova zostal iba malý pásik zeme. Na úsvite vietor ešte zosilnel, nastala hustá hmla, hory sa zahalili do čiernych oblakov. No čoskoro sa rozjasnilo a vietor začal utíchať. Tí, čo prežili, pozerali z vrcholkov hôr na miesto, ktoré bolo ešte včera ich odvekým domovom. Tam, kde kedysi žili so svojimi rodinami, tam teraz vidia iba more. Všetko, úplne všetko zostalo pochované pod morskými vodami.
A tak vznikol prieliv. A dve hory – Inetlin a Imegelin – tie sú tu dodnes, ibaže už nie ako hory – ale ako ostrovy.[1]
[1] МЕНОВЩИКОB, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 223 – 225.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
