Ilustračný obrázok: autorka
Hrdinami archaickej mytológie sú totemoví predkovia, napoly zvieratá, napoly ľudia. Tieto mýty nachádzame vo fragmentoch folklóru a literatúry a čím bližšie k nim siahajú počiatky ľudovej slovesnosti, tým viac sú zvieratá ich plnohodnotnými hrdinami. Objavujú sa po boku spoločne s ľuďmi, morálne ich prevyšujú a vstupujú medzi sebou do vzťahov diktovaných pravidlami nie prírodnej, ale ľudskej spoločnosti, nadstavujúc jej zrkadlo správania. Symbolika Havrana predstavuje špecifickú a najstaršiu vrstvu mytológie a folklóru v najvzdialenejšom severovýchodnom regióne Ruska na Čukotskom polostrove – u Čukčov. Mýtická doba pôvodných obyvateľov polárnej oblasti je zachytená v arktickom národnom cykle Цикл Ворона. Havraní epos sa objavuje pravdepodobne ako prvý na Čukotke, ďalejpokračuje cez Kamčatku, Sibír, Aljašku, až po severozápadnú Ameriku a celé severné pobrežie Kanady v národoch jazykovej skupiny na-dené, ktorých predkovia prišli na americký kontinent v poslednej indiánskej migračnej vlne, teda ešte pred príchodom Eskimákov, a od ostatných severoamerických Indiánov sa líšia etnicky aj jazykovo.
STVORITEĽ SVETA, ZVIERAT A ČLOVEKA (ČUKOTKA, KAMČATKA)
Príbehy o Havranovi sú koncentrované v oblasti archaických mýtov ,,началa творенiявѣсти", alebo ,,еше раньше (того).“ V čukotskskom folklóre hlavnými aktérmi mýtov sú ,,Ворон в каком-то соотношении c Творцом, в своеобразном с ним партнерстве.“
Stvoriteľ vystupuje ako ,,cтарик“ a Havran ako ,,совсѣмъ молодой человѣкъ.“ Sú varianty, kde Stvoriteľ ,,кричит по-вороньи – Краа-краа", čo znamená, že môže byť identický sHavranom, resp. existuje ako jeho dvojník. Čukotské verzie mýtov o stvorení človeka poukazujú na stopy dualizmu oboch demiurgov vo vzájomnom boji medzi nimi. Buď ľudia boli stvorení z vôle Stvoriteľa: ,,Потомъ Творецъсошелъ на землю, набросалъ нерпичьихъ костей, сказалъ: «Будьте люди!»“ Alebo boli tvorení z vôle Havrana: ,,Говоритъ воронъ […]: «Сдѣлай человѣка!»“ Havran Kutchu je praotec, z ktorého vzišiel národ Kamčatky a tiež Prvý šaman, od ktorého sa odvíja kult priamych predkov, prvých obyvateľov dedín obdarených šamanskými silami pokrvného potomstva. Ako jeho priami potomkovia sa nazývajú Havraní ľudia. Havran sa ako praotec stará o svoje potomstvo a chráni ho pred zlými duchmi. Verí sa, že mytologický Havran žije na oblohe blízko Polárnej hviezdy a v prípade potreby ho môže šaman privolať. Ale v rozprávkach a príbehoch žije v rovnakých jutách alebo zemľankách ako ľudia, správa sa ako človek a väčšinu svojho času trávi v ľudskej podobe.
STVORITEĽ ZEME (ALJAŠKA, SAINT LAWRENCE ISLAND, NUNIVAK ISLAND)
V eskimáckom folklóre sa Havran na aziatskej strane volá Koškli, na americkej Tologak/Tuluak. Havran vytvoril v priebehu dňa ruskú a americkú zem a za stmievania ostrov Svätého Vavrinca zo štipky piesku vytiahnutej z morského dna. Aljašku stvoril Havran počas letu na svoju svadbu. Z kusov ľadu vytvoril Havran ostrov Nunivak, ležiaci v Beringovom mori, na ostrove vydvihol skalnú horu a za pomoci južného vetra vytvoril členitý reliéf pobrežia. Preletel cez Yukon a žiadal od ľudí ich prvorodených synov, čo zásadne odmietli. Na brehoch Yukonu zlepil zo snehu dvoch vtákov, samca a samicu, urobil im zobáky zo špičky svojho zobáka, operenie zo svojho čierneho peria a prikázal im priniesť na ostrov ryby a zvieratá. Okrem nich však poslal na ostrov aj víchry a choroby.
POSVÄTNÝ TOTEM (SEVEROZÁPADNÉ POBREŽIE USA)
Hlavnými nositeľmi havraních mýtov na severozápadnom pobreží amerického kontinentu sú Tlingitovia a Haidovia. V tlingitských mýtoch sa Havran nazýva Eľ a najčastejšie v nich vystupuje vo frakcii s vlkom Kanukom (na severe je Kanukom orol). Samotní Tlingitovia sú rozdelení na dve skupiny – rod Havranov a rod Orlov (alebo Vlkov). Príslušníci rodu Havrana sa pokladajú za jeho priamych potomkov, oni sami sú Havrany, a čo je zaujímavé – Eľ v ich predstavách nie je vták, ale človek so schopnosťou premieňať sa na Havrana, a ,,как делал и жил Эль, так точно живем и мы.“ Eľ má rád ľudí, aj keď často v svojom hneve zosiela na nich tresty a choroby.
TRICKSTER (SEVERNÁ AMERIKA)
Havran v mýtoch severných Athabaskov vystupuje v roli demiurga, kultúrneho hrdinu a často aj trickstera. Jeho meno je Čuljan a je hlavným hrdinom Havranieho cyklu, obdobného Eposu o Havranovi, kde vystupuje ako ten, ktorý stvoril zem, ľudí, zvieratá, priniesol ľuďom svetlo a oheň. Havraní cyklus ako jeden z prvotných mýtov u Athabaskov účinkoval v priebehu vekov súbežne s cyklami iných kultúrnych hrdinov a tricksterov, a to je aj jeden z možných dôvodov, prečo bol odsunutý novými kultúrnymi hrdinami a prestal sa rozvíjať, čomu zodpovedá názor: ,,Ворон очень умный, почти как Цаоша, но он не всегда добрый, ужасный лгун.“
SYMBOLIKA HAVRANA (EURÓPA)
V encyklopédii Мифы народов мира (1980) je havran považovaný za jednu z najkontroverznejších symbolík sveta. Má významný rozsah funkcií, je spojený s rôznymi prvkami vesmíru (podsvetie, zem, voda, obloha, slnko), čo naznačuje jeho hlbokú mytologickú sémantiku. V mýtoch a legendách Havran vždy platí za dobro dobrom a nikdy neodpúšťa prehrešky. Nikto nevie, kam zmizol Veľký Havran. Podľa legendy opustil tento svet, pretože bol nešťastný z ľudí, ktorí sa prestali riadiť jeho radami. Zostáva skrytý na neznámom mieste, ale naďalej sleduje život svojich potomkov a občas ako človek žije medzi nami.
PRVÝ MEDZI VŠETKÝM VTÁCTVOM (KANAÁN)
Kniha Genezis spomína havrana ako prvého zo všetkých druhov vtáctva v mýte o potope sveta (Gn 8, 6 – 7): ,,A keď uplynulo štyridsať dní, Noe otvoril okno korába, ktoré bol urobil a vypustil krkavca. On odlietal a vracal sa, kým nevyschli vody na zemi.“ Kniha Sudcov (Sdc 7, 1 – 25) hovorí o Gideonovi, ktorého Boh povolal k svätej vojne. V nej sú zajatí aj dvaja veľkí vodcovia – midjánske kniežatá, Oreb (Havran) a Zeb (Vlk): ,,Zajali tiež dvoje midjánskych kniežat, Oreba a Zeba. Oreba zabili na Havranej skale a Zeba zabili na Vlčom lise. Potom prenasledovali Midjánčanov za Jordán a niesli Orebovu a Zebovu hlavu Gideonovi.“ V midjánskej oblasti sa nachádza hora Horeb (Chóreb/Oreb) kde boh v podobe horiaceho kríku prezradil Mojžišovi svoje meno a poveril ho úlohou vyviesť Izraelitov z Egypta do zasľúbenej zeme.
POSOL A ATRIBÚT ANTICKÝCH BOHOV (STAROVEKÉ GRÉCKO A RÍM)
Havran bol posvätným vtákom a božským atribútom olympských bohov, sprevádzal ich nebom i zemou, vojnou i podsvetím, ale nemal výraznú chtonickú symboliku. Bol spájaný s mystériami, orákulom a veštiarňami a ako sprievodca slnečného boha Apolóna vystupoval po jeho boku. V starom Ríme hlas havrana kras (zajtra) sa spája s nádejou. Podľa legendy havran svojim priškrteným hlasom predpovedal smrť Ciceróna a ďalších.
PROROK, OCHRANCA, SYMBOL POZNANIA A MÚDROSTI (ŠKANDINÁVIA)
V severskej mytológií dominujú dvaja prorockí havrany, ktorí lietajú po svete Midgard a nosia bohovi Odinovi informácie o tom, čo videli. Ide o havranov Huginn – Myšlienka a Muninn – Pamäť. Každé ráno dva prastaré havrany Huginn a Muninn opúšťajú Odinove komory v Asgarde a odlietajú do všetkých deviatych svetov. Pamätajú si každú udalosť. Získavajú informácie o všetkých víťazstvách a porážkach, o úmrtiach a pôrodoch, problémoch a radostiach. Večer sa havrany vracajú do Asgardu. Sedia na ramenách Odina a rozprávajú mu o všetkom, čo videli a počuli za posledný deň. Obaja havrany vedia rozprávať ľudskou rečou.
MEDIÁTOR TROCH SFÉR: NEBA – ZEME – PODSVETIA (VEĽKÁ BRITÁNIA)
Havran a jeho obraz leží v srdci legiend o Veľkom havranom kráľovi, ktorý opustil ľudský svet pred mnohými tisíckami rokov – ale ktorý odišiel živý, takže existuje možnosť jeho návratu. Havraní kráľ bol uctievaný v severnom Anglicku ako najväčší čarodejník a najväčší kráľ všetkých čias, pokiaľ sa na scéne neobjavil legendárny kráľ Artuš a jeho obraz vybledol. Samotný pojem Bran/Brain znamená havran a je bohom prvých Britonov, britských Keltov, pôvodného obyvateľstva väčšej časti Veľkej Británie, ktorí v nej sídlili minimálne od čias doby železnej po obdobie raného stredoveku. Vrana a havran boli považované za prorocké vtáky a stali sa symbolom božstiev, ktoré mali spojenie s podsvetím a smrťou. Havran je u Keltov tiež spájaný s Anninom – druhým svetom (v kresťanskej tradícii ide о peklo) a so starými bohmi, ktorých ostrovania nazývajú ,,susedmi“. Za pozornosť stojí Artušova konfrontácia s havranmi ako symbolmi všetkého nadpozemského: prikáže vykopať hlavu Brana Havrana spod kopca Car Llud (Londýn), pretože verí, že jeho krajina nepotrebuje takúto pochybnú ochranu, on sám je v konflikte s Morrigan a jej potomkami, ktorých havrany sprevádzajú.
ALEGÓRIA SMRTI (SLOVANIA)
Havran v mytológii pohanských Slovanov je spájaný hlavne s dušami predkov. Predstavy Slovanov o podobe duše sú veľmi rozmanité, slovný vzťah duša – dych vyjadruje iba jednu jej stránku, a to životnú silu, ktorá vyprcháva z mŕtveho tela, nie však bytosť samotnú. Tá sa zjavuje skôr ako tieň – tieňová postava, ktorá vie rozprávať, pohybovať sa, jesť, piť a často sa ukazuje aj vo zvieracej podobe. Jednou z týchto podôb je aj podoba havrana, pričom tento zjav sa týka zlých morálnych vlastností zosnulého človeka. V kresťanských národných tradíciách je havran úzko spájaný s krviprelievaním, násilím a vojnami. Smäd po krvi prezrádza krákanie havrana, ktorý znie ako krv – króv, króv. Ak sa havrany zlietali na jednom mieste s hlasným krákaním, na danom mieste sa predpovedala smrť mnohých ľudí. Krákanie havrana je zvesť rôznych nešťastí v celom slovanskom folklórnom okruhu.
BC. SOŇA VALOVIČOVÁ
ZDROJE:
БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском
округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук.
БОГОРАЗ, В. Г. 1913. The Eskimo of Siberia (The Jesup North Pacific Expedition, Vol. VIII. Pt. III. ) New York:
Leiden.
ВЕНИАМИНОВ, И. Е. 1840. Записки об островах Уналашкинского отдела. Санкт-Петербург: ИАН.
ИВАНОВА-КАЗАС, О. М. 2006. Птицы в мифологии, фольклоре и искусстве. Санкт‑Петербург: Нестор-
История. ISBN 5-98187-160-1.
РОЛЛЕСТОН, Т. 2004. Мифы, легенды и предания кельтов. Москва: Центрполиграф. ISBN 5-9524-1063-4.
СУМЦОВ, Н. Ф. 1890. Воронъ въ народной словесности. Москва: Тип. Е. Г. Потапова.
HEGER, L. 2004. Edda. Praha: Argo. ISBN 80-7203-533-9.
HIMMELHEBER, H. 1951. Der gefrorene Pfad. Eisenach: Röth Verlag.
MCKENNAN, R. 1959. The Upper Tanana Indiana. New Haven: Yale University.
VLČKOVÁ, J. 2002. Encyklopedie keltské mytologie.ISBN 80-7277-066-7.
