Ilustračný obrázok: Pixabay
Folklór aleutských Eskimákov (Aljaška, Aleutské a Komandorské ostrovy) s naratívom stvorenia, zapísaný v 19. storočí americkým polárnym bádateľom E. W. Nelsonom, preložený z anglického originálu Creature, pre slovenské publikum prvýkrát.
Bolo to v čase, keď na zemi ešte nebolo ľudí. Prvý človek ležal stočený v hrachovom struku celé štyri dni, na piaty deň natiahol nohy a struk praskol. Človek vyšiel zo struku, vstal a celý sa vystrel. Skúmavo pozerá tu na ruky, tu na nohy. Obzrie sa nad seba, vidí prasklinu, odkiaľ vypadol, aj to, že sa začína prepadávať kdesi do neznáma. Vzďaľuje sa od hrachového viniča, od svojho počiatku, všetko sa hýbe hore a dolu, padá k zemi, až kým pod nohami necíti čosi mäkké.
Po chvíli zacítil v suchých ústach smäd, sklonil sa, nabral do dlane trochu vody a napil sa. Voda stiekla do žalúdka a hneď sa cítil lepšie. Opäť pozrel hore a vidí veľký čierny predmet, rútiaci sa rovno k nemu. Bol to Havran, ktorý zletel k zemi, postavil sa na zem a pozerá na človeka. Zdvihol jedno krídlo, vystrčil zobák, celého ho obišiel a zvedavo ho obzerá zo všetkých strán. Konečne povedal: ,,Čo si? Odkiaľ si prišiel? Nikdy som nevidel niečo ako ty!“
Potom ešte viac prizrel k človeku a bol viac a viac prekvapený, lebo zistil, že táto nová bytosť sa mu tvarom veľmi podobá. Povedal mužovi, aby odstúpil zopár krokov vzad a znova užasnuto zvolal: ,,Čo si? Odkiaľ si prišiel? Nikdy som nevidel niečo ako ty!“
Na to človek hovorí: ,,Vypadol som z hrachového struku.“ A ukázal na rastlinu vysoko nad sebou.
,,Ach tak!“, povedal Havran, ,,stvoril som túto rastlinu a nikdy by som si nebol pomyslel, že z nej vypadne čosi také! Poď so mnou hore, túto zem som stvoril iba nedávno, je ešte stále mäkká a tenká. Tam hore je hrubšia a ťažšia.“
O chvíľu prišli na vyvýšeninu, ktorá bola pevná pod nohami. Havran sa pýta muža: ,,Jedol si niečo?“
Muž odpovedá: ,,Nabral som si niečo mokré do rúk a pil som.“
,,Ach tak!“, prikývne Havran, ,,dal si si len vodu, tak tu na mňa počkaj!“
Na tvár si stiahol masku, premenil sa na vtáka, vzlietol vysoko k nebu a zmizol. Muž čakal tam, kde mu prikázal. O štyri dni sa Havran vrátil, zložil masku, v pazúroch držal bobule: ,,Priniesol som ti jedlo, ktoré ti padne na úžitok.“
Muž si vzal bobule, vložil si ich do úst a uspokojil svoj hlad, ktorý mu spôsoboval nepríjemné pocity. Potom ho Havran zaviedol k potoku, vymodeloval z hliny pár horských oviec, držal ich v ruke pokiaľ nevyschli, potom zavolal na človeka, aby sa pozrel, čo pre neho vytvoril. Človek si pomyslel, že tie dva predmety sú veľmi pekné. Havran mu prikázal zatvoriť oči. Keď ho človek poslúchol, stiahol si na tvár masku, zamával štyrikrát krídlami a vdýchol do zvierat život. Potom povedal človeku, aby otvoril oči. Človek ho poslúchol a keď zbadal živé zvieratá, zvýskol od radosti. Keď Havran videl ľudskú radosť, potešil sa a hovorí: ,,Týchto zvierat spravím viac, no musím im dať domov medzi vysokými útesmi, aby ich nikto nemohol zabiť.“
Potom Havran stvoril z hliny dve zvieratá – jeleňov, vdýchol do nich život, hoci ešte neboli suché. Suché miesta zostali biele, mokré miesta tmavé. Tak vznikli škvrnité daniele. Človek si pomyslel, že sú veľmi pekné. Havran mu povedal, že ich bude veľmi málo a budú preňho vzácnosťou.
Potom stvoril z hliny ďalších dvoch jeleňov, ale tých už nechal vysušiť a až potom do nich vdýchol život. Tak vznikli divoké jelene. Človek si pomyslel, že sú veľmi pekné. Havran mu povedal, že ich bude veľmi veľa a budú mu na úžitok vo všetkom.
,,Aby si nebol osamelý“, hovorí mu Havran, ,,vytvorím ti viac spoločníkov.“ Odišiel kus nabok, nechal človeka prizerať sa, a tvoril… Vytváral zvieratá rôzneho druhu, vdychoval do nich život, až nakoniec stvoril aj človeka, len jemnejších čŕt. Natrhal vysokú trávu, pripevnil ju bytosti na zadnú časť hlavy, nechal vyschnúť, zamával krídlami a vdýchol život. Pred muža sa postavila krásna mladá žena. Potom rozprestrel krídlo a ukázal na neďaleký pahorok: ,,Tam bude váš domov.“
V tých časoch neboli žiadne hory, ani ďaleko, ani blízko, a slnko nikdy neprestávalo jasne žiariť, nikdy nepršalo, nikdy nefúkal vietor. Keď vyšli na pahorok, Havran im ukázal ako si ustlať na teplom suchom machu a položil ich k sebe. Po náročnom dni taktiež oddýchol a keď sa ráno prebudil, pokračoval v tvorení rôznych zvierat, rýb a vtákov, ukazujúc ľuďom ich využitie. Potom Havran odletel vysoko k nebu a bol preč štyri dni. Keď sa vrátil, priniesol lososa, aby sa najedli. Vtedy si uvedomil, že všetko nad vodami rybníkov a jazier je veľmi tiché, tak stvoril rôzny vodný hmyz, aby rozveselili zem. V potokoch stvoril bobra a ondatru, mužovi ukázal, ako z ondatry vyrobiť šaty. Potom mu povedal, že bobry budú žiť pozdĺž potokov a riek, a stavať príbytky, a on musí nasledovať ich príklad.
V tom čase žena porodila prvé dieťa – syna. Havran ho potrel hlinou a ukázal jej, ako ho kŕmiť, ako sa o dieťa starať, hovoriac obom, že z neho vyrastie rovnaký človek ako sú oni dvaja. Na druhý deň už dieťa behalo, na tretí deň vyrástlo v dospelého muža.
Havran si uvedomoval, že musí vytvoriť aj niečo, čoho sa budú ľudia báť, inak čoskoro zničia všetko, čo pre nich stvoril. Išiel k neďalekej rieke, stvoril hnedého medveďa, dal mu život, potom skočil rýchlo na stranu, medveď vstal, zúrivo sa rozhliadol okolo seba, a keď nikoho nevidel, rozbehol sa do lesa. Mužovi Havran povedal, že medveď je veľmi divoký a nebezpečný, a mohol by ho roztrhať na kusy, ak ho vyruší.
Havran tvoril ďalej, dával mená svojmu stvoreniu. Ľudí naučil opracovávať kože, naučil ich tvoriť pasce, loviť. Tiež ich priučil mágii. Čoskoro žena znova čakala dieťa. Havran ju poučil, ak bude dcéra, musí ju ihneď potrieť hlinou, a keď vyrastie, dať ju bratovi za ženu, aby zaplnili zem.
Havran odišiel. Žena porodila dcéru a urobila tak, ako Havran povedal. Potrela ju hlinou, na druhý deň dievča chodilo, na tretí deň sa stalo dospelou ženou. Mladá žena sa vydala za brata, aby mohla rozmnožiť ľudský rod.
Keď Havran opustil na chvíľu prvých ľudí, prišiel sa pozrieť k hrachovým strukom. Na zemi ležali ďalšie tri, z ktorých vypadli traja muži. Všetci muži sa s úžasom dívali okolo seba. Havran sa ich ujal a vzal ich so sebou, avšak – na opačnú stranu ako prvého človeka, k moru. Na pobreží sa zastavili a tu im ukázal, ako majú žiť – vyrábať luky, šípy, harpúny, založiť oheň, loviť morskú zver. Naučil ich pripravovať jedlo, sušiť lososa, aby mali dostatok zásob aj v krutých zimách. Každému stvoril ženu, aby mohli rozmnožiť ľudský rod.
Potom sa vrátil k ľuďom vo vnútrozemí. Rozhliadol sa a videl, že zem je stále akási pustá, a tak, kým ľudia spali, vytvoril pre nich stromy rôzneho druhu, vysoké i nízke. Keď sa ľudia prebudili, veľmi sa zaradovali. Havran ich naučil, ako majú zužitkovať drevo, zakladať oheň, pripravovať jedlo na ohni, a potom odletel.
Muž z vnútrozemia sa vybral na lov spolu so synom. Zostúpili k moru, syn chytil tuleňa, ktorý sa však bránil. Pokúsili sa ho zabiť holými rukami, no vyšmykol sa. Nakoniec ho zabili silným úderom. Otec vzal tuleniu kožu, narezal z nej pásy, ktoré vysušil, a s týmito remeňmi nastavil pasce pre jeleňov. Na druhý deň išli skontrolovať pasce, tie však boli prehrýzané, lebo jelene mali ešte vtedy veľmi ostré zuby ako psy. Po chvíli premýšľania urobil muž hlbokú dieru, na remeň pripevnil ťažký kameň, aby sa jeleň chytil do pasce a skĺzol do diery spolu s kameňom. Nasledujúce ráno našli jeleňa lapeného v pasci. Vytiahli ho von, zabili, stiahli z kože. Kožu zužitkovali tak, ako im povedal Havran a z mäsa pripravili jedlo, ktoré im veľmi chutilo.
Pobrežný muž sa vybral na lov. Zostúpil k moru, kde bolo veľmi veľa tuleňov, opatrne sa k nim prikradol, keď ho však tulene zbadali, začali sa vyplašene a nemotorne plaziť k vlnám, hádžuc sa do mora, až na jedného, ktorý spadol na ostrú skalu. Keď sa k nemu človek priblížil, na hrudi pocítil nepoznanú úzkosť a z očí mu dolu tvárou začala kvapkať horúca voda. Zdvihol ruku, zachytil niekoľko kvapiek, aby sa na ne pozrel a prekvapene zistil, že sú naozaj vodou. Bez toho, aby si to želal, z hrude mu vyšli zvláštne stony a slzy tiekli viac a viac. V takomto stave sa vybral domov. Keď syn zbadal svojho otca a z diaľky počul čudné výkriky, zavolal na matku. Aj iní ľudia vyšli von a prekvapene pozerali na muža, ktorému z očí stekala voda. Všetkým porozprával svoj príbeh a na prekvapenie ich zastihla rovnaká nemoc – všetkým začala z očí kvapkať horúca voda. Takto sa ľudia naučili plakať.
Tam, kde býval prvý človek, vyrástla veľká osada, lebo ľudia robili všetko tak, ako im Havran poradil, a akonáhle sa narodilo dieťa, potrelo sa hlinou, a to spôsobilo, že vyrástlo do dospelosti už za tri dni. Jedného dňa sa Havran vrátil, sadol si vedľa človeka a rozprávali sa spolu o mnohých veciach. Muž sa spýtal Havrana na krajinu, ktorú vytvoril na oblohe. Havran mu povedal, že tam vytvoril peknú zem, na čo ho muž požiadal, aby mu ju ukázal. Havran súhlasil a vydali sa spolu k oblohe. Človek sa ocitol v krásnej krajine s oveľa lepším podnebím ako na zemi, ale ľudia, ktorí tam žili, boli veľmi malí. Keď títo malí ľudia stáli vedľa neho, ich hlavy siahali len po jeho stehno. Človek sa rozhliadol okolo seba a vidí veľa zvierat, ktoré nepoznal. Tiež videl, že táto krajina je oveľa krajšia ako tá, ktorú opustil. Havran mu povedal, že nebeskú krajinu a nebeských ľudí stvoril skôr ako zem.
Ľudia, ktorí žili v nebi, veľmi krásne spracúvali kožušiny a vyšívali prekrásne vzory, také, aké dnes robia ľudia na zemi, lebo keď sa človek vrátil na zem, opísal ľuďom všetko, čo videl. Keď bol človek v nebi, Havran prikázal nebeským ľuďom pohostiť hosťa jedlom, ktoré bolo veľmi chutné, a ktoré ešte nikdy nejedol. Takto si uctili človeka z nížiny a uzavreli medzi sebou večné priateľstvo. Jedlo, ktoré človek zjedol, bolo mäso z horských oviec a krotkého daniela. Potom ho Havran sprevádzal po nebi a ukazoval mu veci, ktoré tam vytvoril, zároveň ho varoval, aby sa nepokúšal piť vodu z jazera, ktorým prechádzali, lebo z tejto vody stvoril zvieratá, ktoré by sa ho potom mohli zmocniť a zabiť ho.
Cestou prišli k vyschnutému dnu jazera, v ktorom rástla vysoká hustá tráva. Na tráve ležalo zvláštne zviera – dve zadné nohy boli nezvyčajne veľké, predné nohy krátke. Jeho telo pokrývali jemné, husté vlasy, okolo chodidiel – dlhšie. Zozadu na hlave vyrástlo pár hrubých, krátkych rohov, ktoré sa zakrivovali dopredu a ešte viac v ich špičkách. Zviera malo malé oči, bolo veľmi tmavé až čierne. Havran povedal mužovi, že ak chcú jeho ľudia zviera zabiť, najprv musia urobiť pascu a rozložiť na zemi polená, pretože ak by tak neurobili, zviera by sa pri páde ponorilo do zeme a stratilo sa. Na jeho zabitie je tiež potrebných veľmi veľa rúk, lebo jeden človek to nikdy nedokáže.
Prišli k okrúhlej diere na oblohe, ktorú lemoval kruh nevysokej trávy, žiariacej ako oheň. ,,Toto bola hviezda nazývaná Mesačný pes (Psia hviezda, Sírius)“, hovorí mu Havran. Vrcholky trávy lemujúce otvor boli preč, lebo ich vzala matka Havrana, a z toho čo zostalo, založil prvý oheň na zemi.
Potom povedal mužovi, aby zatvoril oči, posadil ho na krídla a preniesol ho na iné miesto. Preleteli hviezdou, prepadli sa dolu, až nakoniec dosiahli morského dna. Muž dýchal celkom ľahko, hoci videl hmlisto, čo spôsobovala voda. Havran mu vraví, že kým vytvorí v mori nové morské druhy, nech si ľahne, odpočinie, a ak mu bude pridlho, nech sa obráti na druhú stranu. Havran nechal človeka ležať na boku a medzitým tvoril podmorský svet. Človek spal veľmi dlho, čas bežal. Nakoniec sa prebudil, ale cítil sa stále veľmi unavený, pokúsil sa otočiť na druhý bok, no nemohol. Vtedy si silou vôle pomyslel: ,,Prial by som si, aby som sa mohol otočiť“, a vtom sa bez námahy otočil na druhý bok. Keď sa otočil, prekvapene pozrel na svoje ruky, na ktorých boli dlhé pazúry. Pozrel sa na telo, to bolo pokryté dlhými bielymi vlasmi. Znova zaspal. Keď sa zobudil, obrátil sa na bok a znova zaspal. Znova sa zobudil, prevrátil sa na bok a zaspal. Keď sa prebudil štvrtýkrát, prišiel k nemu Havran a hovorí: ,,Premenil som ťa na bieleho medveďa. Ako sa ti to páči?“ Muž chcel odpovedať, ale nemohol, pokiaľ Havran nezamával krídlami a nerozviazal mu jazyk. Nechcel byť medveďom, nechcel žiť bez syna, ktorý na neho čakal doma. Havran udrel krídlami a z muža spadla medvedia koža i srsť, opäť bol človekom. Do medvedej kože vložil dve svoje pierka, zamával krídlami, biely medveď ožil a odvtedy žije na zamrznutom mori.
Potom sa Havran pýta muža: ,, Vieš koľkokrát si sa otočil?“
,,Štyrikrát“, odpovedá človek.
,,Tak. Bolo to štyrikrát, to znamená že si spal štyri roky.“
Prešli kúsok ďalej, uvideli hlodavca podobného myši. ,,Toto je myš“, hovorí Havran, ,,ale táto žije iba na morskom ľade a nie na súši. Keď vidí človeka, vrhne sa naňho a vbehne mu do šiat. Je veľmi opatrná, a človek nevie, že ju má pod šatami. Potom sa zavŕta do ľudského tela, ide priamo do srdca a človek zomiera.“
Potom mu ukázal veľké slizké zviera so štyrmi dlhými, široko roztiahnutými ramenami: ,,Toto je divé morské zviera, ktoré ovinie človeka alebo kajak svojimi ramenami a ťahá ho dolu. Ak sa chce človek zachrániť a vyskočí z člna na ľad, vrhne sa pod ľad a prelomí ho pod jeho nohami. Ak sa človek zachráni a dosiahne breh, vybehne na breh za ním a to tak, že sa prehrabáva pod zemou, kde pláva ako vo vode, takže nikto mu nemôže uniknúť, keď ho raz prenasleduje.“
Potom mu ukázal dve veľké tmavo sfarbené zvieratá, okolo ktorých plávali menšie. Havran vzlietol a jednému z nich si sadol na hlavu. Zviera stíchlo. Človek sa priblížil, Havran mu ukázal mrožov a hovorí: ,Tu, kde sedím, je zviera, ktoré je mrožím psom. Stráži mrožie stáda a zabíja ľudí. Je dlhý a štíhly, pokrytý šupinami, ktoré sú prihrubé na to, aby ich prebodla kopija. Jeho hlava a zuby sú podobné psom, a chvostom, ktorý je silný a pokrytý šupinami, dokáže jediným úderom zabiť človeka.“
Potom mu ukázal niekoľko veľrýb: ,,Len najlepší lovci dokážu zabiť veľrybu, ktorá však nakŕmi celú osadu.“
Takto prešli okolo mnohých morských zvierat, potom sa pred nimi zdvihol breh a obaja sa ocitli na vlnách mora. Havran mu vraví: ,,Zatvor oči a pevne sa ma drž.“ Hneď ako to človek urobil, ocitol sa pred svojim domom. Zostal prekvapený, lebo zanechával za sebou veľkú osadu a teraz tu stálo len zopár chatrčí. Zistil, že jeho manželka veľmi zostarla a zo syna je rovnako starec. Ľudia ho začali spoznávať, zvítali sa s ním a urobili ho svojim náčelníkom. Muž ľuďom rozpovedal všetko, čo videl a naučil mladých mužov mnohým veciam. Pokiaľ bol pri ňom Havran, chceli ho usadiť na najčestnejšie miesto vedľa náčelníka, no Havran odmietol a vybral si skromné miesto pri vchodových dverách.
Po nejakom čase muž opäť zatúžil vidieť krásnu oblohu, ale ľudia ho presviedčali, aby zostal s nimi. Povedal, že sa tam priučí ešte mnohým veciam, a tak súhlasili. Prišli na nebeskú oblohu, kde ho srdečne privítali malí nebeskí ľudia. Zostal žiť v nebi a mnohému sa priúčal. Ľudia na zemi medzitým žili po svojom a začali zabíjať vo veľkom zvieratá, nie však kvôli potrave. To muža aj Havrana nahnevalo natoľko, že jedného dňa si vzali kôš na trávu, s ktorým Havran zostúpil na zem, vložil do koša desať mäsožravých jeleňov s ostrými vlčími zubami, a muž ho vytiahol s plným košom na oblohu. Na druhý deň sa spustili do osady, z ktorej pochádzal prvý človek a jeleňov vypustili s príkazom, aby zbúrali prvý dom, do ktorého prídu a zabijú v ňom ľudí. Jelene urobili presne to, čo im prikázali a vrátili sa na oblohu. Na druhý deň sa zopakovalo to isté v druhom dome. Ľudia sa zľakli a zakryli tretí dom zmesou jelenieho tuku a bobúľ. Prišli jelene k tretiemu domu, chceli sa prehrýzť tukom a bobuľami, ale tie im tak uškodili, až im vypadali všetky ostré zuby. Od toho času sú jelene neškodné pre ľudí.
Havran sa s mužom vrátili na oblohu a premýšľajú, čo robiť. Havran hovorí: ,,Ak ľuďom nezabránime na márnosť zabíjať zvieratá, budú pokračovať, pokiaľ všetky nevyhynú.“
Muž hovorí: ,,Možno by pomohlo vziať im slnko. Ak zostanú v tme, nebudú zabíjať zvieratá na márnosť.“
Havran súhlasil a povedal: ,,Zostaň tu a čakaj na mňa, ja pôjdem vziať slnko.“ Odišiel, vzal z oblohy slnko, vložil do koženého miešku a odniesol ďaleko do nebeskej krajiny, kde žili jeho rodičia. Na zemi zavládla hustá tma. Ľudia na zemi sa veľmi vystrašili a chceli si Havrana udobriť darmi. Nič nepomáhalo. Po čase sa Havran predsa len zľutoval a dal im svetlo na veľmi krátky čas. Dva dni držal slnko v ruke a ľudia si mohli naloviť zvieratá pre jedlo, nie však pre márnosť. Potom ho schoval a znova zavládla nepreniknuteľná tma. A takto sa to opakovalo predlho – dva dni držal v rukách slnko, ľudia zvieratá lovili, ale nezabíjali. A potom zavládla tma, a ľudia žili zo zvierat, ktoré ulovili.
Havran zostal žiť v osade, kde žil aj jeho brat. Bratovi bolo ľúto ľudí a premýšľal, ako slnko vrátiť navždy na oblohu. Po dlhom premýšľaní predstieral, že zomrel, a keď ho pochovali a smútiaci opustili hrob, vstal a odišiel kúsok od osady, kde skryl na strome svoju havraniu masku a kabát. Potom išiel k prameňu, odkiaľ dedinčania brávali vodu a vyčkal, kým príde bratova žena. Keď videl, že sa švagriná blíži k prameňu, premenil sa na suchý list a padol do vody. Švagriná nabrala naberačkou vodu, napila sa a prehltla list. Hneď na to otehotnela a o niekoľko dní porodila syna, ktorý mal veľmi živú povahu, plazil sa sem a tam, a čoskoro pobehoval. Neustále plakal, dobiedzal a prosíkal o slnko, a keďže ho mal otec veľmi rád, dal mu slnko, aby sa s ním zahral. Chlapček vybehol von k stromu, veselo sa hral, vtom schytil havraniu masku aj kabát a rýchlo odletel aj so slnkom v rukách. Keď bol ďaleko od domu, počul otca, ako na neho kričí: ,,Nezakrývaj slnko, syn môj. Vytiahni ho z vreca, aby bolo svetlo. Nenechávaj svet stále v tme.“ Jeho otec sa totiž bál, že syn ukradol slnko iba pre seba.
Havraní chlapec odletel na miesto, kde slnko patrilo, tam roztrhol miešok a upevnil ho na oblohu. Zostalo svetlo. Zbadal širokú cestu, ktorá kamsi viedla. Išiel po ceste, až prišiel k otvoru, olemovaného nevysokou svietiacou trávou. Odtrhol z trávy, cez otvor načiahol ruku k zemi a rozhodil ju po oblohe. Vznikli žiarivé hviezdy, aby zem nezostávala v tme, pokiaľ bude slnko na opačnej strane zeme. Nakoniec zostúpil na zem a konečne prišiel do osady, kde žili prví ľudia. Tam ho srdečne privítali a on im rozpovedal, že Havran sa síce na nich nahneval a schoval slnko, ale im ho aj vrátil. Medzi pozemskými ľuďmi bol aj vodca nebeských ľudí, ktorí kedysi zostúpili na zem a zostali tu žiť. Ten sa opýtal havranieho chlapca, čo sa stalo s mužom, ktorý kedysi spolu s Havranom vystúpil na oblohu. Havraní chlapec prvýkrát počul o takom mužovi, chcel ho ísť hľadať, ale zistil, že sa nemôže dostať až tak vysoko k oblohe. Začal blúdiť svetom, až prišiel naspäť do osady, kde žili deti posledných mužov, vypadnutých z hrachového struku. Všetky tieto deti mali schopnosť vzlietnuť ako Havran, ale postupne strácali svoju mágiu, až sa nakoniec stali obyčajnými havranmi ako vtáky, ktoré dnes vidíme v tundrách.
NELSON, E. W. 1889. The Eskimo about Bering Strait. Washington : U.S.G.P.O, s. 452 – 462.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
