Recenzia je obvykle stručné subjektívne hodnotenie, podľa ktorého si človek vopred môže odhadnúť, či sa mu oplatí venovať čas na pozretie filmu alebo prečítanie knihy. Filmová klasika Sedem statočných však nič také nepotrebuje. Ťažko sa nájde niekto, kto ho nevidel. No všímam si, že ako letí čas (a robia sa nové remaky), z klasických diel sa veľa stráca. Knihy a filmy vyhľadávame nielen ako kratochvíľu, ale radi by sme v nich našli poučenie a nové skúsenosti. Obávam sa, že postmodernizmus tvorcov aj divákov odnaučil venovať sa takým zbytočnostiam. Moje retro-zamyslenie je teda určené vzácnym dušiam, ktoré rady o veciach premýšľajú.
Prečo som v názve uviedol „chvála profesionalizmu“? Zrejme je čitateľom dobre známe, že predlohou filmu Sedem statočných z roku 1960 je Kurosawova dráma Sedem samurajov. Životná filozofia, etika, princípy a postoje hrdinov Kurosawovho filmu sú diametrálne vzdialené od životných postojov „liberálneho kapitalizmu“. V našom prostredí by príbeh, postoje a aj dialógy, v mnohom oproti japonskému originálu upravené len mierne, vyzneli nevierohodne a divák by to cítil. Dôvodom, prečo sme film prijali za svoj a oduševňuje nás, je práve etika profesionalizmu.
V protiklade s náukou liberalistických ekonómov o trhu a cenách totiž všetci veľmi dobre poznáme, že výkon skutočného kvalitného profesionála nie je závislý na výške odmeny. K profesionálnej etike patrí dať vždy zo seba najlepšie, čoho je človek schopný. Podtrhuje to aj replika Chrisa na ponuku dedinčanov, s ospravedlnením, že je to všetko, čo celá dedina má. „Už som robil prácu za veľmi veľké peniaze, ale ešte nikdy mi neponúkali všetko, čo majú.“
No nielen to. Skutočný profesionál kvôli peniazom nezradí svoju „psychologickú prísahu“. Prakticky všetci profesionáli pri preberaní diplomov takú prísahu skladajú – slúžiť ľuďom, nie peniazom. Koľkí lekári, právnici či novinári túto prísahu dodržia? V priebehu zápletky filmu statočná sedmička logicky dostane aj ponuku od veliteľa banditov Calveru, aby prešli na jeho stranu. Dostanú väčšie peniaze a budú mať menšie riziko. Je to doslova ponuka, ktorá sa vo svete Krstných otcov neodmieta. Silu dilemy zdôrazňuje situácia, keď všetkým, ktorí sa objavia na plátne, ide o život.
Pištoľníci (samuraji) z tejto dilemy nemôžu uniknúť tým, že by to vzdali a vzdialili sa zo scény. Nie sú schopní sami sa uživiť a potrebujú roľníkov, aby aj za nich pestovali potraviny. V rovnakej situácii sú aj banditi. Majú síce nad dedinčanmi moc, ale potrebujú ich prácu a hlavne ich výsledky. Ani oni sa nemôžu len tak vzdialiť zo scény. Roľníkom ide o život tiež. Nielen od banditov, ale napríklad aj od vrtochov počasia. Robia si starosti keď svieti slnko, či nebude svietiť priveľa, ale rovnako si robia starosti aj keď prší. Dokonca aj dobrá úroda im robí starosti – ako ju uchovať a nenechať zničiť. V tomto trojuholníku vzájomnej závislosti je dilema pištoľníkov v tom, či budú od roľníkov závislí ako banditi, alebo formou kontraktu „všetko za všetko“.
V americkom filme profesionál nenájde odpoveď na nástojčivú odpoveď „Prečo vlastne?“, len obvyklý Holywoodsky pátos. No jeden z Kurosawových samurajov to jednou nenápadnou replikou vyjadril presne: „Keď ide v boji o život, nesmieš myslieť len na seba. Tým, že chrániš ostatných, zachrániš aj seba.“ Presne v protiklade s liberalistickou mantrou o sebectve, ktorým človek najlepšie poslúži aj spoločnosti. Hry na peniaze a trh, podobne ako Monopoly a poker, sú hry do salónov pre dobre živených banditov. Ale keď ide naozaj o život, spravidla je všetko inak.
Napokon, je tu aj naliehavé poučenie pre „roľníkov“. Musia si na svoju stranu získať statočných profesionálov, alebo si takých vychovať spomedzi seba.
Lebo si buďte istí, že banditi sa poučili od Calveru:
„Keby Boh nechcel, aby som ich strihal, tak by z nich neurobil ovce.“
„Veľkodušnosť je hrozný zlozvyk a moja najväčšia chyba. Raz som im nechal toho o niečo viac a oni si hneď najali týchto týpkov, čo nám robia problémy. Skôr či neskôr sa každý musí vysporiadať s dôsledkami svojich dobrých skutkov!“
