Štvordielny televízny film 3 dni poručíka Kravcova z roku 2011 je ukrajinský, ale už akoby zo starých čias. Hrajú v ňom bok po boku ukrajinskí, ruskí a bieloruskí herci, medzi nimi aj Estónec a Gruzínec, každého divák rozozná podľa typického dialektu i charakteru. V deji filmu nasadzujú jeden za druhého životy a v čase vzniku filmu by vari nikto neuveril, že o necelé desaťročie neskôr budú tieto národy stáť proti sebe ako kamene na kresadle poslednej vojny. V Rusku a Bielorusku je dnes tento film hodnotený veľmi vysoko, no ktovie, či na Ukrajine neputoval do trezoru.
Osnova deja je jednoduchá. Mladý absolvent dôstojníckej školy poručík Kravcov prichádza na front ako posila – veliteľ čaty. Cestou jeho mladícky idealizmus lezie na nervy ostrieľanému šoférovi a schladí ho „matematickou“ informáciou, že velitelia čiat majú na fronte najkratšiu dobu dožitia. Len tri dni. Mladého Kravcova to šokuje, rovnako ako bezprostredný mínometný útok, po ktorom vidí prvých zabitých. Prežije len zázrakom, no chápe to po svojom – veď je to len prvý deň, ešte je skoro. Počas mnohých ďalších nebezpečných scén diváci spolu s ním hádajú, či sa táto morbídna veštba vyplní.
3 dni sú veľmi málo, ak chce mladý dôstojník čestne splniť svoje úlohy a možno ešte stihnúť povedať svojej prvej láske, že sa mu páči…
Film 3 dni poručíka Kravcova rozhodne nie je veľkofilm. Neuvidíme v ňom ani drahé filmové triky, ani veľkolepé masové bojové scény. Stavia však na najlepších tradíciách sovietskeho hraného filmu a skvelých hereckých výkonoch v každej role. Viacerých hercov, ktorí hrajú hlavné roly, som videl aj v iných filmoch. Kvalitu herca si človek uvedomí, keď vidí, že skutočne hrá postavu, nie sám seba v deji. Pri mnohých oskarových amerických hercoch som tento pocit nemal. Je pravda, že zážitok z tohto filmu by veľmi znížil dabing alebo titulky. Znalosť ruštiny a zrozumiteľnosť rôznych slovanských dialektov človeku umožní zamiešať sa medzi postavy a prežiť to s nimi.
Často sa filmy, keď už niet čím iným, vyzdvihujú, že sú protivojnové. No protivojnový je každý film, ktorý realisticky ukáže vojnu, aká je. V tom je aj sila sovietskej režisérskej školy. Nemusí v deji používať ukecané postavy, ktoré každému idú na nervy, ale vďaka ktorým divák dostáva presné vysvetlenie, čo sa deje. Sovietska škola počíta s tým, že divák je inteligentný a chápavý človek. Aj preto tento film popri holyvúdskych pôsobí ako balzam na dušu. Divák má viackrát pocit, že lepšie chápe narážky hlavného hrdinu, než jeho spolubojovníci. Aj toto je prostriedok, ktorý diváka vťahuje do deja.
Ďalším sú, samozrejme emócie. Réžia tu aj s prispením kvalitných hercov s nimi pracuje majstrovsky. Sú na plátne primerané a preto uveriteľné. Človek sa často pristihne, že emócie viac prežíva, než by o nich počúval z plátna. Tak je to aj po víťazných bojoch. Emócie sú vždy zmiešané. Teší víťazstvo, splnená úloha, to, že človek ešte žije, ale zároveň počíta straty. Film divákovi dáva pocítiť, že vojna nemá happyend. Ako to vyjadril veliteľ pluku po úspešnom útoku: „Darmo mi ďakujete, môjho najlepšieho priateľa mi už nikto nevráti“. Sovietsky zväz zvíťazil vo vojne a aj z tohto filmu pocítime, že pre milióny sovietskych občanov to nebol happyend. Žiadna vojna nemá šťastný koniec a na to by sme nikdy nemali zabúdať.
Jedným z aspektov filmu, ktorý síce diváci jasne vidia, ale o ktorom žiadna z postáv nehovorí, je hrdinstvo. Poručík Kravcov je síce z politických školení v dôstojníckej škole plný hrdinských ideálov, ale hneď pri prvom boji sa na vlastnej koži presvedčí, že to nefunguje. Zamýšľané hrdinstvo sa (skoro vždy a zákonite) obráti na bezvýsledné jatky. Hrdinstvo sa vždy rodí až po boji. Niekedy ako rozprávka sestričkám a spolubojovníkom v lazarete. A často z vďačnosti tých, čo prežili, lebo niekto iný jednoducho svoj vymeraný posledný čas využil najlepšie, ako v danej chvíli vedel.
Film si na YouTube môžete pozrieť tu:
