Ilustračný obrázok: flickr
Začnime striktnou logikou. Ústava SR vo svojom druhom článku, ktorý by mal byť jeden z najdôležitejších a určujúcich pre charakter nášho politického systému:
Čl. 2
(1) Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.
(2) Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Poslanci v Národnej rade SR sú súčasťou štátneho orgánu. Ako takí sú viazaní konať len na základe ústavy. No vo veci zastupovania občanov – čo by mal byť hlavný zmysel ich existencie a vykonávania mandátu – tá istá Ústava píše toto:
Čl. 73
(1) Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky.
(2) Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.
Čo to znamená vykonávať niečo „podľa svojho svedomia a presvedčenia“ bez povinnosti dbať na akékoľvek príkazy? Nuž, bez obalu a príkras to znamená, že si môžu robiť, čo uznajú za vhodné, doslova, čo chcú.
Túto zvýraznenú interpretáciu potvrdil svojim rozhodnutím aj Ústavný súd, ktorý pri posudzovaní ústavnosti referenda o skrátení volebného obdobia uprednostnil ustanovenie, že sú volení na štyri roky pred ustanovením o tom, že poslanci sú zástupcami občanov a teda občania by mali mať právo vyjadriť sa ku kvalite výkonu ich mandátu.
Ale spĺňa takéto chápanie zastupovania vôbec základné znaky toho, že nejaká osoba vykonáva určitú činnosť (v tomto prípade štátnu moc – to nie je žiadna maličkosť na mávnutie rukou) ako zástupca inej osoby?
Pre porovnanie uvádzam, ako chápe občianske procesné právo úlohu advokáta ako zástupcu jednej zo strán pred súdom (v akejkoľvek banálnej veci):
Postup advokáta pri poskytovaní právnych služieb sa viaže na pojem odborná starostlivosť, ktorú je potrebné chápať ako súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosti, od základných formálnych podmienok pre možnosť vykonávať advokáciu, až po osobnostné predpoklady. Pri určení postupu na presadzovanie záujmov klienta musí advokát voliť také formy a prostriedky, aby sa naplnili ciele a očakávania klienta, pričom prvoradý je vždy záujem klienta. (zdroj)
Vo vyššie uvedenom texte som zvýraznil pojem odborná starostlivosť. Advokát tiež vykonáva svoju funkciu zástupcu podľa svojho svedomia, ale predpokladá sa, že to bude robiť odborne starostlivo v prospech svojho klienta – človeka, ktorého má zastupovať.
Odborná starostlivosť sa však predpokladá aj vo vzťahu medzi predajcom a kupujúcim v obchodnom vzťahu:
Odbornou starostlivosťou sa na účely tohto zákona rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. (zdroj)
Pripomínam, že v tomto vzťahu voči kupujúcemu nejde ani o vzťah zástupcu. Tieto dve strany sú vzájomne protikladné. Ale aj tak ten, u ktorého sa predpokladá silnejšia pozícia (vecne a informačne), je viazaný povinnosťou odbornej starostlivosti.
Ako to, že ignorujeme absenciu povinnosti odbornej starostlivosti u ľudí, ktorí „v našom mene a v našom záujme“ riadia náš štát?
Zverili by sme svoje auto do servisu, ktorý by zo zákona mal možnosť urobiť na ňom, čo uzná za vhodné (samozrejme, všetko by sme museli zaplatiť) a nemali by sme ani právo na reklamáciu, lebo súd by rozhodol, že právo servisu vykonávať služby ľubovoľne podľa svojho uváženia má prednosť.
Určite by sme s tým nesúhlasili, lebo auto považujeme za svoje.
A čo štát? Ten asi nie je náš!
Pridaj komentár