Zbavme sa politického parazitizmu

Podľa definície, aj v ústavách všetkých európskych štátov, by sa mali politici venovať verejnej službe občanom. No v reálnom živote je to úplne naopak.

Často si kladiem otázku, kto je dnes ochotný ísť do politiky. Nájde sa medzi nimi aspoň jeden skutočný humanista, keď slovo mier takmer vymizlo z ich slovníka?

Otázkou je, ako môže fungovať v spoločnosť, ktorá sa nastavila na intoleranciu k iným názorom (slovenská politická realita). Slovník sa mení podľa potreby, ľudia skôr nie.

Zaujalo ma stanovisko pisateľa, ktorý napísal niečo v takom duchu, že: „U nás máme politické blchy, živiace sa cicaním daňových poplatníkov. Dĺžka života takýchto bĺch je od mesiacov po roky. Vyhubme ich volebnou dezinsekciou“.

Vnímam to tak, že naša spoločnosť je proste chorá. Máme nevraživosť v srdciach voči spoluobčanom, politici navzájom proti sebe. Kým sa nezmení národ, nebude to inak. Je to národ, ktorý si necení vlastnú slobodu. Vysoké percento obyvateľov túži po autokratickom vodcovi. Zdá sa mi, že nie sme zrelí pre demokraciu/slobodu.
Tento národ sa nedokáže tešiť zo svojich úspechov, zo života. Čo s tým?

Každý trocha môže. Z dobrých maličkostí môže vzniknúť dobrý celok – je to o výchove (najmä doma).

Dušan Piršel

Veľmi podnetná úvaha pred voľbami, no domyslime to dôsledne. Údajná „túžba obyvateľov po autokratickom vodcovi“ je príčina problémov, alebo ich dôsledok?
Podľa druhého článku Ústavy „štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich zástupcov alebo priamo“. Veľmi dobre vieme, koľko bolo neúspešných pokusov vykonávať štátnu moc priamo (referendom). A keby sme sa náhodne opýtali ľudí na ulici, kto z nich má v Národnej rade a vláde svojich zástupcov, našli by sme jedného z desiatich? Situácia na Slovensku je taká, že druhý článok Ústavy sa týka čoraz užšieho kruhu občanov. Ostatní nemajú na výber.
Pripomeniem slová Johna F. Kennedyho, ktorého nikto nemôže podozrievať z autoritárstva: „Kto spôsobí situáciu, že pokojná revolúcia je nemožná, robí násilnú revolúciu nevyhnutnou.“

Prirovnanie parazitov k politikom je veľmi priliehavé, no buďme aj tu dôslední. Vari môže stačiť „volebná dzinsekcia“? Ako by sme sa zatvárili, keby nám niekto povedal, že ho trápi napríklad alergia na roztoče, ale on ich vyhubí – raz za štyri roky si vyperie a vydezinfikuje posteľnú bielizeň.

Úplne prvý krok je začať myslieť. Dôsledne a logicky. Pritom nezanedbávať vlastné záujmy a rozlišovať, či niečo naozaj potrebujem ja a moji blízki, alebo mi to len vsugerovala nejaká pekná hovoriaca hlava na ploche, ktorá má krajšie farby než reálny svet.

Uvediem to príkladom. Jeden z mojich priateľov, IT-čkár, veľmi inteligentný chlapík, bytostne neznáša jednu nemenovanú stranu a jej vodcu. Pred minulými voľbami si zverejnil status: „Ukážme mu vo voľbách červenú kartu!“
Toto akčné marketingové heslo a vlhký sen celej jednej politickej garnitúry, aby ich nemenovaný oponent vôbec nebol v novom parlamente, sa na úrovni individuálnych voličov (bez hrubého porušenia mnohých zákonov) nijako nedá realizovať. Volič do urny vhadzuje len jeden lístok („…a vyber si koho chceš, koho najviac miluješ“), nemá žiadnu možnosť urobiť niečo proti tomu, aby iní voliči na opačnej strane politického spektra urobili to isté.

„Volebná dezinsekcia“ je na ozdravenie spoločnosti zúfalo pomalá a neúčinná.