Ilustračný obrázok: Pixabay
Folklór ázijských Eskimákov (Čukotský polostrov) s naratívom paralelného tvorenia symbiózy živelných síl prírody a potrieb človeka, zapísaný v roku 1941 sovietskou lingvistkou E. S. Rubcovou , preložený z ruského originálu Спор ветра и солнца, pre slovenské publikum prvýkrát.
Hovoria, že to bolo dávno. Žil človek, u ktorého bolo pätoro detí. Všetko chlapci. Keď podrástol najstarší z nich, stal sa lovcom. Ostatní bratia boli ešte maličkí, tí poslední ešte nechodili. Hoci mal človek luk, sieť a harpúnu, žil biedne – nemohol chytiť rybu do siete. Dlhá zima pokryla more ľadom. Tam, kde žil človek, kosa sa vlievala do mora, a človek na tejto kose rybárčil, more tu na breh vyplavilo nejednu morskú zver. Cez leto žena nemohla pozbierať korienky a bobule, deti boli príliš malé na to, aby zostávali doma samotné.
Prišla zima. Zem, jazerá, rieky zamrzli. A tento lovec mal v zime často silné omrzliny na lícach. Raz išiel na kosu, prišiel k útesu. Chodil, chodil, poobzeral všetky štrbiny, keď tu začuje odkiaľsi cudzie hlasy. Pomyslel si: ,,Určite susedia našli vyplavenú morskú zver.“ Zaradoval sa cudziemu šťastiu a išiel za hlasmi. Prešiel okolo skaly, hlasy síce počuje, no nikoho nevidí. Ešte jednu skalu obišiel – opäť nikoho. ,,Čo je to za čudo? Tak silno počuť hlasy a nikoho nevidieť“, nahlas premýšľa. Obišiel dookola celý útes, no ani teraz nenašiel nikoho. Vyšiel na samý vrchol, sadol si a počúva.
,,A keď ja prídem so zimou“, hovorí jeden hlas, ,,zamrazím celú zem. Rieky, jazerá pokryjem ľadom. A keď prídem so snehom, zabielim celú zem, všetko schovám pod sneh: trávu, korienky, všetky byliny aj jedlé bobule, ktorými sa kŕmia siroty, aj naplavené drevo na oheň. A keď sa nahnevám, zamrazím aj celé more. A keď sa rozzúrim, žrde jaráng polámem a nechám zamrznúť všetkých ľudí. Tak je to!“
,,A ja naopak“, hovorí druhý hlas, ,,keď prídem, zohrejem celú zem. Roztopím ľad na jazerách i riekach, ľudia začnú loviť ryby, zbierať bylinky, korienky aj bobule – a bude dostatok jedla pre všetkých. Zaženiem ďaleko do mora ľad a lovci mrožov, lachtanov, či tuleňov môžu spokojne loviť. Ľudia sa budú radovať z dostatku jedla a milým slovom ma spomínať. A ak niekde v roklinách zostane zabudnutý sneh, nájdem ho a roztopím. A tak budem hrdý na svoje skutky a tešiť sa.“
Vtedy prvý hovorí: ,,No, tak sa spýtajme toho človeka na skale, koho z nás má radšej. Ech, človiečik, ukáž na toho, ktorý z nás ti je milší.“
A človek premýšľa, na koho ukázať, veď nikoho nevidieť. Preto hovorí: ,,Zima nie je dobrá. Jarné slniečko je lepšie. Na jar, keď moja žena zbiera korienky, nemrzne. Aj mne je na slnku teplučko – ´moje šaty, ako vidíte, sú veľmi biedne. Aj mojim dietkam slniečko prináša iba radosť: nemrznú im líčka a netrasú sa zimou.“
Tu mu odpovedá neviditeľná bytosť: ,,Odteraz ťa bude sprevádzať iba šťastie. Tvoj lov bude korunovaný vždy úspechom. A tvoja žena vždy nájde dostatok bobúľ a korienkov. A teraz choď domov, človek… Počuješ ma?“
Poslúchol človek tieto slová a ponáhľal sa domov. Prišiel a o všetkom porozprával žene. ,,Teraz“, hovorí, ,,budeme dobre žiť, v teple a dostatku.“ A tak začal človek dobre žiť: v zime nemrzne, sneh ho neodrezáva od jedla, studeného vetra sa viac nebojí… Koniec.[1]
[1] МЕНОВЩИКОB, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 52 – 53.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
