
O skutočnosti, že v našej časti Európy spoločnosť smeruje do slepej uličky vývoja, sa obmedzím na strohé konštatovanie. Vidí to každý, kto má hlavu na správnom mieste a len zaplatení propagandisti v médiách sa to snažia zahmlievať. Krízu nie je možné prekonať tak, že nás riadiace špičky budú vytrvalo tlačiť ďalej tou istou cestou, ktorou sme dospeli sem. Takto sa prekonávajú prekážky, za ktorými je ďalšia cesta, zlyháva to tam, kde ďalšia cesta nevedie.
Slovensko je príliš malé, aby zvrátilo globálne procesy, aj v rámci EÚ. Bolo by však trestuhodné voči mladým generáciám, keby sme nič nepodnikli aspoň v priestore našich možností. Podľa môjho presvedčenia Slovensko potrebuje NOVÝ DLHODOBÝ EKONOMICKÝ MODEL, ušitý „na mieru“. Podobné názory som už v minulosti počul. Mnohí o tom vedia pekne rozprávať a získavať body popularity, ale skutočne niečo také naprojektovať a implementovať dokážu len niektorí výnimoční jedinci.
Namiesto toho Slovensko ovládol ekonomický diletantizmus. Jednoduché a primitívne krátkodobé riešenia, len ako vystrihnuté z neoliberálnych učebníc. Politický a mediálny mainstream nemá žiadnu úctu k MÚDROSTI, ale vysmieva ju. Lebo pragmatickej múdrosti nestačia postuláty z TEÓRIE, ale až objektívne vyhodnotenie realizácie v PRAXI oprávňuje prehlásiť myšlienky za správne.
Slovensko malo v minulosti aj schopných VEDCOV – MAKROEKONÓMOV (univerzalistov), ale v súčasnosti im už diletanti neprenechávajú žiadny priestor. Chýbajú však aj schopní ŠPECIALISTI, napríklad na dane.
Cestu k uchopeniu efektívneho riadenia a nastoleniu prosperity pre malé Slovensko tuším len a len cez inovácie, znalostnú ekonomiku a vedomostnú spoločnosť. O tom sa roky priveľa rozpráva, ale primálo robí.
Menej je často viac v hodnotách. A z hľadiska RIADENIA i ten najťažší problém sveta k vyriešeniu často potrebuje najskôr dekompozíciu na 3 jednoduché triviálne otázky:
– Je problém v našom kontexte riešiteľný?
– Máme schopnosti na vyriešenie problému?
– Chceme urobiť všetko, čo si vyriešenie problému vyžaduje?
Keby sme si na tieto otázky poctivo odpovedali, zistíme, že: Slovensko keby aj mohlo a vedelo, tak možno NECHCE – lebo riešenie problému nie je v záujme tých, ktorí majú zo situácie prospech, a práve preto v riadení Slovenska nenachádzame NAJSCHOPNEJŠÍCH z nás.
Hlavne by to chcelo viac charakterných (teda cnostných) ľudí — v lokálnej až parlamentnej politike.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
V tejto súvislosti pripomeniem známu anekdotu o opičej pasci v kokosovom orechu. Ide o to, že niektoré prírodné národy používali vydlabaný kokosový orech ako pascu na opice. Vkladali do neho chutnú lahôdku a nechali v ňom otvor len taký veľký, aby sa cezeň zmestila len prázdna opičia ruka, ale akonáhle opica v dlani zovrie lahôdku, už svoju pästičku cez otvor nevyberie. Často sa nedokáže vzdať lahôdky, aby získala slobodu a tak sa dostane do zajatia. Presne to dnes vidíme okolo seba. Prisatie na štát je takou lákavou lahôdkou, ktorej sa vládnuce špičky, hoci si zrejme uvedomujú svoju neschopnosť poradiť si s problémami, ale v pästičkách silno zvierajú lahôdky a nepustia…
Nedokážu s unaveným výrazom povedať rozhodné „uchažu“ a pustiť ku kormidlu schopnejších.




Cnostní ľudia tú tu, ale nikto o nich nestojí.
Prečo? V ich samotnej prítomnosti vyjde do popredia vaše svedomie. Vaše vlastné svedomie vám prvý krát v živote ukáže aký v skutočnosti ste. Nasleduje náramná zlosť a nemohúcnosť s tým nič urobiť. A tu príbeh končí. AMEN