Pri počúvaní hudby, najmä klasickej, sa moja pozornosť upriamuje nielen na samotnú melódiu, ktorá je zvyčajne hlavným lákadlom, ale, zvlášť pri opakovanom počúvaní, aj na drobné detaily. Môže to byť jediný takt alebo krátky hudobný oblúk – niečo, čo zarezonuje nielen s uchom, ale aj s podvedomím, ktoré v určitom okamihu skladby si vyberie zopár nôt či fragment melódie a núti ma sa pri tom pristaviť. Hudba je plná čarovných nuancí.

Baví ma tiež porovnávať rôzne prevedenia jednej skladby, pretože každý interpret jej dáva vlastný charakter. Niekto je dynamickejší, iný viac emocionálny, ďalší detailista. Pri Paganinim, ktorý napísal šesť husľových koncertov, je mojím favoritom Koncert pre husle č. 1, D-dur. Pre potešenie som napríklad porovnávala hru Salvatore Accarda s Hilary Hahn. Pri ďalšom hľadaní som narazila na Augustina Hadelicha – nemeckého huslistu s talianskymi koreňmi. Krásna, čistá, technicky brilantná hra aj v najrýchlejších pasážach Paganiniho koncertu č. 1.

Hadelichov príbeh robí jeho výkon ešte pôsobivejším. Vo veku 15 rokov totiž mladý, talentovaný huslista utrpel vážne popáleniny tváre a rúk pri požiari na rodinnej farme. Podstúpil rekonštrukčnú chirurgiu a dodnes má viditeľné jazvy na tvári. Potreboval dlhú rekonvalescenciu a špeciálne rehabilitačné cvičenia na prsty, aby obnovil ich citlivosť a obratnosť. Po úraze rúk nehrá „silou“, ale premyslenou ekonomikou pohybu, pedagógovia ho údajne uvádzajú ako príklad toho, že špičková technika nemusí znamenať fyzickú „dokonalosť“, ale schopnosť adaptovať sa a efektívne vyriešiť limity. Sám o úraze hovorí skôr vecne, ako o udalosti, ktorá ho určite ovplyvnila, ale nedefinuje jeho identitu hudobníka. Hrať potreboval, chcel a napriek úrazu sa mu podarilo nielen sa k husliam vrátiť, ale vybudovať si jednu z najvýraznejších husľových kariér dneška. Jeho hra je dôkazom nielen technického majstrovstva a emocionálnej hĺbky, ale každý jeho tón je tiež výsledkom tŕnistej cesty po jeho zranení.

V Hadelichovom tóne pri hre Paganiniho koncertu rezonuje všetka tá pokora, vnútorná sila a absolútne sústredenie, ktoré musel vynaložiť na návrat na pódium. Práve to sú tie skryté ozveny. Momenty, ktoré nás podvedome chytia a prinútia pristaviť sa.

Slávka

Starší článok

Ranní káva: Evropa nechápe a jiné gagy

Novší článok

BOJ NIE JE UKONČENÝ 55


4 odpovede na “Slávka: Skryté ozveny (o reči hudby)”
  1. st.hroch Avatar
    st.hroch

    Ano, předehra hodná uvedení královského nástroje a plynně až mazlivě tekoucí muzika – nádhera! Mám to podobně jako Vy – díky internetu vyhledávám různá nastudování a je to moc zajímavé. Některá, až příliš modernistická pojetí se, pravda, nedají někdy doposlechnout, ale tak to se snahou o nalezení čehosi nového v díle bývá. Díky Vám, tohoto mládence jsem si s potěšením poslechl.

  2. Slávka Avatar
    Slávka

    Máte úplnú pravdu s tými modernými experimentami. Moderní interpreti sa snažia odlíšiť, čo je na jednej strane pochopiteľné, no problém nastáva, keď tá snaha o originalitu prerastie samotné dielo – keď chce byť interpret dôležitejší ako skladateľ. Klasika je koniec koncov živé umenie a bez nového uchopenia by ‚zamrzla‘ v čase, ale hranica medzi objavením niečoho nového a ‚znásilnením‘ predlohy je veľmi tenká.
    Augustin Hadelich je dôkazom, že sa to dá robiť s obrovským vkusom, bez zbytočnej teatrálnosti – hľadá nové vo vnútri toho, čo Paganini skomponoval.

    1. Mako Avatar
      Mako

      Do vážné hudby zrovna blázen nejsem, ale tohle má švih, dobrou energii a krásnou melodii. Opravdu moc pěkné. Před Augustinem Hadelichem smekám.

  3. Slávka Avatar
    Slávka

    Musím priznať, že takéto komentáre sa fajn čítajú. Vďaka 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *