Liszt a Paganini – túžba po dokonalosti.
V roku 1832 sa mladý Franz Liszt zúčastnil koncertu fenomenálneho huslistu a skladateľa, ktorého meno znelo v tom čase v Európe ako zaklínadlo — Niccolò Paganini. Hovorilo sa o ňom, že podpísal zmluvu s diablom nielen preto, že sa neustále obliekal do čierneho a bol nevšednej vizáže. Jeho hra bola muzikálne aj technicky brilantná, prsty tancovali po strunách s nadprirodzenou ľahkosťou. Hrával s vlasmi padajúcimi do tváre, s nepreniknuteľným pohľadom tak zanietene, že mu praskali struny počas vystúpenia. Ale namiesto toho, aby hru prerušil, pokračoval len na troch, dvoch alebo dokonca jednej strune a koncert odohral bravúrne aj tak a publikum očaril. Technicky náročné diela si sám komponoval.
Práve po zmienenom koncerte sa výkonom Paganiniho nadchnutý Liszt rozhodol, že dosiahne rovnakú úroveň technickej brilantnosti na klavíri, akú predvádzal Paganini na husliach.
„Musím sa stať Paganinim klavíra,“ vyjadril sa. Začal skúmať kompozičné možnosti klavíra v rozsahu, aký dovtedy nikto nepreskúmal. Neprestajne cvičil, prepisoval Paganiniho skladby pre klavír a zároveň hľadal vlastnú cestu k transcendencii. Výsledkom boli diela, ktoré doteraz vyrážajú dych.
Aj keď o stretnutí týchto dvoch hudobných géniov neexistuje jasný historický záznam, je vysoko pravdepodobné, že sa stretli. V rokoch 1830 – 1834 žili obaja v Paríži a museli sa teda pohybovať v rovnakých hudobných kruhoch.
Lizst, braný ako salónny hudobný génius, však išiel po spoznaní Paganiniho ďalej než len k zdokonaľovaniu v technike na klavíri. Lisztovo dramatické vystupovanie – úplné odovzdanie sa hudbe na pódiu – bolo podľa všetkého inšpirované Paganinim. Lisztova hra bola fyzická, duchovná, teatrálna. V tej dobe boli takéto prejavy niečo nevídané, koncertné vystúpenia sa niesli v duchu rezervovanosti. Jeho vystúpenia spôsobili „Lisztomániu“ – ľudia ho zbožňovali, niektorí si dokonca schovávali jeho vlasy, alebo odtrhnuté kúsky jeho rukavíc.
Franz Liszt je tiež ten, ktorý začal hrávať s otvoreným vekom koncertného krídla – tak, ako je to dnes už samozrejmosťou. Začal ho otvárať preto, aby nielen vizuálne podporil dramatickosť vystúpenia – klavír s otvoreným vekom pôsobí majestátnejšie -, ale tiež tým zvýšil hlasitosť a lepšiu rezonanciu tónov do sály.
V neskorších rokoch prešiel nižším duchovným zasvätením. Venoval sa sakrálnej hudbe, písal omše, oratória, žil asketickejšie. Táto jeho duchovná cesta – v ostrom kontraste s jeho mladíckym salónnym šarmom – zrejme vyrástla z tej istej túžby po dokonalosti, ktorú v ňom prebudil práve Paganini.
K napísaniu pár riadkov zo života hudobných géniov Franza Liszta a Niccola Paganiniho ma inšpirovalo 12 transcendentálnych etud od Liszta v podaní ruského klavírneho virtuóza Daniela Trifonova. Liszt síce tieto etudy skomponoval ako 15 ročný, no v roku 1852 ich prepracoval do extrémne náročnej dnešnej podoby, inšpirovaný – ako inak – Paganinim. Toto dielo je považované za vrchol Lisztovej klavírnej filozofie – etudy sú výzvou nielen pre prsty, ale aj pre ducha.
A duch Liszta sa znovuzrodil v prstoch Trifonova. Trifonov zahral Lisztove Transcendentálne etudy tak, akoby v ňom samom pulzovala krv hudobných géniov. Vidieť Trifonova, ako sa bytostne vnára do hudby, je ako sledovať niekoho, kto sa nechá pohltiť živlami a nedbá.
Liszt by sa po vypočutí pravdepodobne spokojný usmial. Paganini by zrejme uznanlivo pokýval hlavou a povedal niečo ako:
„Toto už nie je hudba. Toto je zmluva s ohňom, vodou, vzduchom a zemou.“
Odporúčané na počúvanie: https://www.youtube.com/watch?v=kD4T-rNklsY&t=280s
Poznámka:
Franz Liszt sa narodil v roku 1811 v obci Raiding, v tom čase rakúskej časti vtedajšieho Uhorska. Jeho otec pochádzal z prostredia, kde sa prelínali nemecké, maďarské a slovenské kultúrne vplyvy. Slovenský historik Ladislav Demko ho považuje za hudobného skladateľa slovenského pôvodu (kniha Stratený syn Slovenska). Tak či onak, Liszt nepatril len jednej krajine – bol synom celej Európy.
Slávka
Výborné, skutku.