Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom vzniku sopky Navanpenryvylgyn na východnom pobreží Krížového zálivu (južná časť Čukotského polostrova Beringovho mora), zapísaný v roku 1971 sovietskou lingvistkou M. K. Takakavavou , preložený z ruského originálu Навъанпэнрывылгын, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno bolo tak. V tundre, neďaleko od obce Konergino, je neveľká sopka Navanpenryvylgyn. Stalo sa to veľmi dávno, ešte keď na tejto sopke stávalo čukotské táborisko.
Jedného dňa sa vonku hrali deti. Ako sa hrali, začali sa klbčiť, až jedno dieťa horko zaplakalo. Za deti sa začali hádať ich matky, každá si chránila svoje dieťa. Ženy sa tak veľmi rozkričali, až sa nakoniec pustili do seba a začali sa biť. V tejto trme-vrme ich jedna starenka chcela upokojiť, no hnev už ženám zatemnil rozum, nič nevideli, nepočuli, a tak sa rozzúrili, až sa pozabíjali navzájom.
Keď sa muži vrátili do táboriska, celá zem bola zaliata krvou, a na zemi ležali telá pobitých sa žien. Od tých čias sa táto sopka nazýva Navanpenryvylgyn, čo znamená ‚Škriepiace sa ženy‘. Koniec.[1]
[1] МЭН’ИН ЫНАНАРМАН’ВАЛЬЫН, Н. 1974. Кто самый сильный на земле. Магадан: Магаданское книжное издательство, с. 141 – 142.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
Pridaj komentár