Už mnoho rokov vieme, že v tzv. mediálnom mainstreame na Slovensku nenájdeme serióznu žurnalistiku, ktorá sama seba charakterizuje rôzne, no predsa by sa mala vyznačovať dvomi zásadnými atribútmi:
– musí pravdivo informovať
– o veciach, ktoré sú pre auditórium relevantné a dôležité.
Pravdepodobne máloktorá udalosť v tomto roku bola taká sledovaná, ako nedávna cesta premiéra Roberta Fica do Moskvy. Vo veľmi krátkom, koncentrovanom čase tu bolo viditeľných veľa zahraničnopolitických vzťahov a miesto Slovenska i osobne Roberta Fica v nich. Všetky mainstreamové médiá mali vopred pripravený dehonestujúci príbeh o Ficovi na tribúne počas vojenskej prehliadky, možno boli s týmto motívom pripravené aj tradične „vtipné“ karikatúry a… zotrvačnosťou sa v médiách riešilo len toto. Bolo-nebolo, všetko jedno. Mainstreamové médiá sú zvyknuté určovať, čo je relevantné a formovať „verejnú pravdu“.
Poznáme ich, nesklamali.
Absencia serióznej žurnalistiky je príležitosťou pre bývalé „alternatívne médiá“, ktoré by sa mohli stať novým, skutočne serióznym žurnalistickým mainstreamom. A práve v tieto očakávania úplne sklamali. Príkladom sú Hlavné správy, akási „vlajková loď“ slovenskej alternatívy. No práve tam vyšiel 12. 5. článok s názvom „Fico bol aj nebol v Moskve“, ktorého hlavná myšlienka spočívala v tom, že ak sa Robert Fico neukázal na tribúne vojenskej prehliadky, tak do Moskvy ani nemusel cestovať. A takáto obojaká je vraj celá Ficova politika – vraj suverénna, ale v skutočnosti „potajomky, neúplne, nesmelo so strachom s dôsledkov“.
Čerešničkou na torte je detinský názor, že neprítomnosťou na tribúne vojenskej prehliadky sa Fico zachránil pred akýmsi nešpecifikovaným, ale strašným trestom EÚ.
Proste, Hlavné správy sa tým zaradili do žurnalistického odpadu, len „na druhej strane miestnosti“.
Predovšetkým – Robert Fico vopred, na naliehanie zo všetkých strán, aby do Moskvy nešiel, oznámil: „Pôjdem do Moskvy, aby som vzdal úctu tisícom vojakov Červenej armády, ktorí zomreli pri oslobodzovaní SR.“
Presne to aj urobil – položil kvety k hrobu neznámeho vojaka. Stál pri tom hneď za chrbtom Vladimíra Putina, čo je zreteľný signál, že Putin Ficovi dôveruje a že nemá žiadnu ťažkú hlavu z toho, že nesedel vedľa neho na tribúne, alebo že nemá pripnutú georgijevskú stuhu. Fico nikdy netvrdil, že sa pôjde pozrieť na vojenskú prehliadku. Toto je konštrukcia a myšlienková skratka slovenského mainstreamu, ktorú bez ohľadu na realitu už roky omieľajú, hoci Fico bol v Moskve už niekoľkokrát a nepamätám si, že by niekedy bol na tribúne vojenskej prehliadky.
Slovenská alternatíva (reprezentovaná Hlavnými správami) zlyháva práve v tom, že dokonca aj na premiéra slovenskej vlády nepozerá objektívne, ale prijíma konštrukciu opozičného mainstreamu. Prijíma figúrku Fica ako nesvojprávneho panáka, pri ktorom záleží len na tom, kde je postavený a ako dlho tam stojí. Úplne ignorujú všetko, čo robí, vrátane kontextu. A keď opozičný mainstream jednohlasne kričí, že Fico sa za žiadnych okolností nesmie ukázať na Červenom námestí počas vojenskej prehliadky, tak alternatíva ho tam za každú cenu chce vidieť…
Pritom je veľa zaujímavých detailov, o ktorých by stálo za to zmieniť sa. Napríklad to, že súčasťou slávnostnej vojenskej prehliadky boli čestné jednotky cudzích štátov, ktoré boli kedysi súčasťou ZSSR a teda mali rovnaké právo oslavovať víťazstvo, ako Ruská federácia, spolu s nimi aj súčasní vojenskí spojenci Ruskej federácie. Túto časť vojenskej prehliadky otvárala čestná jednotka Azerbajdžanu. Prezident Alijev mal byť na tribúne a svoju jednotku pozdraviť, presne ako to urobili iní prezidenti. Ale Alijev podľahol tlaku „kolektívneho západu“ a na poslednú chvíľu svoju účasť odriekol. Azerbajdžan susedí priamo s Ruskom, takže sa ani nemohol vyhovoriť na to, že mu niekto nepovolil prelet.
