Zdvihnúť hlavu k večernej oblohe v meste je dnes prakticky márne gesto. Svetlá z reklám, výkladov a lámp vytvárajú závoj, cez ktorý sa ťažko prediera iskra hviezdy. Niekedy sa objavia dve, tri, ale človek ani nevie, či je to lietadlo, či len odraz v skle. Vesmír ustúpil, nechal nás samých s našou rušnou, krikľavo blikajúcou realitou.
Keď sa podarí dostať z ruchu – k rieke alebo do hôr – nad hlavou máme iný svet. Hviezdy sú tam, tiché, nezaujímajú ich naše starosti. Čím sú naše každodenné problémy oproti nekonečnosti nad nami? Koľko sily má dnešná hádka, či nervozita z účtov, keď ich premeriame pohľadom, čo dosiahne blikajúce bodky v hlbinách vesmíru milióny svetelných rokov ďaleko?
Mlčanie hviezd nie je prázdnotou. Je to mlčanie, ktoré relativizuje – nedáva odpovede, ale mení mierku. Človek, ktorý, s rukami vo vreckách, za studenej noci pozerá nahor, nemusí pochopiť tajomstvá vesmíru. Cíti, že jeho vlastné starosti strácajú na váhe. Nemiznú, ale zdá sa mu, že ich drží v rukách niečo väčšie než je on sám.
Keď na hviezdy v tom prírodnom nočnom tichu pozerám, núkajú sa mi ako protiváha hlučného, preplneného sveta, ktorý už nevie, čo so sebou. Vyvažujú. Ukazujú, že existuje horizont, kam naše problémy nedočiahnu.
To ich ticho nenabáda len k stíšeniu – skrýva zároveň silu a pokoj, ktoré vieme prebudiť aj vtedy, keď sa pozrieme hore.
Slávka
Pridaj komentár