Obrázok: Wikimedia Commons
Je pre mňa veľmi smutné a nepochopiteľné, aby si ľudia v 21. storočí nemohli vybrať pokojný odchod zo života a museli podnikať tak dramatické kroky ako herec Karel Heřmánek. Stretol som sa v tejto súvislosti s názorom, že jeden zo spôsobov ako sa predčasnou samovraždou množstvo normálnych ľudí zbavuje dlhotrvajúceho a zbytočného utrpenia, ktoré by museli neskôr podstúpiť bez použitia inde osvedčenej eutanázie.
Zároveň treba priznať, že je pravdepodobne lacnejšie povoliť eutanáziu, ako vychovať generáciu dobrých doktorov psychiatrov a vzdelávať od škôlky o dôležitosti každého jedného života. Samozrejme chápem aj dobrú diskusiu o eutanázii. Musí to byť hrozný pocit, mať dôvod dobrovoľne odísť z tohto sveta. Domnievam sa, že takýto akt dobrovoľného odchodu môže byť čiernou dierou spoločenského systému.
Nie som fachman na melanchólie a depresie, ale na začiatku mojej profesijnej dráhy som sa venoval aj thanatológii a v súčasnosti som veľmi často konfrontovaný s vážnymi psychickými diagnózami. Táto problematika mi nie je v žiadnom prípade ľahostajná. Podľa môjho názoru, mnohí ľudia v takýchto situáciách ani nechcú zomrieť, ale chcú len prestať trpieť. Je však veľmi jednoduché polemizovať pri samovraždách. Nie je to práve aj od tých najbližších a mnohých čitateľov trochu egoistické?
Kde je však v tom celom prípade on? Pozreli sa a zamysleli ľudia na tento skutok aj jeho optikou? Čo jeho nesmierne bolesti?
Napokon koho život žijeme. Žijeme vlastné životy, s vlastnými rozhodnutiami predsa. Alebo žijeme nesvojprávne životy, len pre nejaký dobrý pocit svojich príbuzných a známych obrazne povedané ako nejaká figúrka v bábkoherectve na šnúrkach, nitkách hercov?
Pamätám si, že za mnohými samovraždami je určite mnoho iných faktorov, ako napríklad odmietanie liečenia bolesti, bagatelizovanie až vnútorná emigrácia. Vnímam to tak, že osud každého človeka, jeho vnútorné rozhodovanie sú v každom prípade tajomstvom. Myslím, že sa ho nikdy nepodarí celkom odhaliť. Keby, bolo by to dosť strašné pre dôstojnosť človeka. Pre mňa je to vnútorný, ale veľmi reálny, privilegovaný priestor, kde je človek skutočne sám sebou. Už akokoľvek si ho definuje na základe danej kultúry a vlastného prežívania života.
Možno aj preto si želajme v tomto hektickom čase pokoj duše (ducha), rozvahu rozumu, čisté svedomie a hodne priateľských dotykov s blízkymi ľuďmi ale aj s ľuďmi trpiacimi, chorými, chudobnými. Ľudskosť je viac – väčšia odmena aj pre nás samotných, ako zlosť, nenávisť…
V každom prípade úprimnú sústrasť celej rodine zosnulého. Pre divadelnú a filmovú kultúru je to veľká strata. Ťažko sa mi hľadajú slová. V nebeskom divadle mu bude možno veselšie. Tu však máme o jedného skvelého herca a umelca, ktorý nám tu zanechal filmový a divadelný poklad, menej.
Ešte dodám, že s bolesťou nie sú žarty. Chronickú dlhotrvajúcu a znefunkčňujúcu bolesť nevydrží nikto. Preto existujú hospicové zariadenia, alebo mobilné hospice, aby sa takýmto pacientom, ktorí sa už vzdali kauzálnej liečby, pomohlo od bolesti a im, aj ich rodinným príslušníkom, sa pomohlo manažovať obdobie prekonávania tejto nešťastnej doby života. Ide o holistickú službu, ktorá zoširoka zasahuje somatickú, psychologickú, sociálnu a duchovnú sféru osobnosti trpiaceho.
Asi bolo potrebné využiť tieto služby aj v prípade pána Heřmánka.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Téma, ktorá úzko súvisí so zmyslom života (logoterapia Viktora Frankla) a ktorú nie je vhodné brať na ľahkú váhu. Už samotné starnutie a úbytok síl a schopností nie je žiadna sranda a niekdajšia popularita a sláva, zdá sa, ľuďom nijako nepomáha vysporiadať sa s touto životnou etapou. Ako keby ideová nesmrteľnosť mala pomôcť aj k fyzickej nesmrteľnosti.
Sláva a literárna nesmrteľnosť nepomohla ani dvom mojim obľúbeným autorom, Jackovi Londonovi a Ernestovi Hemingwayovi. Smrť v každodennom živote vytláčame niekam na okraj, snažíme sa na ňu nemyslieť, zabudnúť, nehovoriť. No ako píše Hemingway, nemá zmysel pýtať sa, komu zvoní umieračik, zvoní každému z nás.
