Ríša neprítomných, zvláštna krajina, ľahšia od anjela, emblém jemný má, ako riasa mŕtva, ako hustá hmla, vždy rovnako stará, nikdy veselá.

Na tráve ležím, mäkkej, nekosenej a zhora hľadí nebo zrakmi hviezd. Vzrušený vzduch a srdce rozochvené.

Nespím, bdiem, verše nedajú mi spať. Deň nebol dobrý, noc je po ňom zlá. Obskakuje ma utrápená mať, a nevie, ako by mi pomohla.

Premýšľať treba o vtákoch v poli, o jazve z boja, ktorá ešte bolí, i o mrakoch, čo tiahnu nad riekou, i o druhovi, čo je ďaleko.