Na moste šliapnem na plyn, nech som čím skôr doma. Je nedeľa čas obeda, na nebi ťažké mraky, asi bude pršať. Ešte pridám, predbieham tých pár áut, ktoré ma znervózňujú, možno to bude tým blížiacim sa dažďom. V mozgu mi bliká výhražné svetielko, že povážlivo prekračujem rýchlosť. Rýchlosti predsa vždy dodržiavam, raz si môžem dovoliť malý rýchlostný exces, mám to pod kontrolou, je moja tichá odpoveď blikajúcemu votrelcovi.
No do pekla s tým.
Na konci mosta vychádza na cestu policajt a typickým gestom s policajnou lapačkou ma nasmeruje na krajnicu. Kde to merali? Zabrzdím tesne pred značkou so šesťdesiatkou v červenom kruhu. Zízam na ňu v tom náhlom strese tak sústredene, až mi policajti museli na okienko zaklopkať. Rýchlo okienko otváram, načo si prirábať ďalší problém. Tie uniformy, vrátane čapíc, im fakt seknú. Zasalutujú, čo im na atraktívnosti ešte pridá.
„Dobrý deň pani vodička, kamže sa tak ponáhľame?“ Zdá sa mi to, či sa naozaj usmievajú?
„Ja…nó…dobrý deň.“ Neviem, ako na túto otázku v rovnakej šlamastike odpovedajú ostatní vodiči, ja som sa v takejto situácii ocitla prvý krát. Aká vysoká bude asi pokuta?, znova upriem pohľad na čiernu šesťdesiatku predo mnou. Šesťdesiat? Viac.. Policajt si moju fascináciu tou značkou všimne a pohotovo nadväzuje:
„Tak aká je tu povolená rýchlosť?“
„Mmm….šesťdesiat.“
„Ale to viete len preto, že ju máte pred sebou, že?“
Somár.
„To nie, pán policajt…ja…viem predsa, že je tu šesdesiatka“
„Vážne? Tak prečo ste ju prekročili?“
„Viete….ja…“ obvykle viem reagovať pohotovo, dnes mi to akosi nejde.
„Vaše doklady prosím.“
Kým vyberám doklady a podávam mu ich, premýšľam ako z toho von. Nechcem zaplatiť tú pokutu. Okrem toho, že rýchlosti dodržiavam, aj chodcom a to nielen seniorom a mamičkám s malými deťmi na prechode pre chodcov vždy zastavím a taktiež dávam pravidelne prednosť autobusom na zastávkach. Telefón počas jazdy zásadne nepoužívam.
Kontrolujúc doklady muž zákona pokračuje tam, kde sme skončili:
„Takže prečo ste ju prekročili, hmm?“
Varím sa vo vlastnej šťave, nemám kam uhnúť, pokutu mi tak či tak naparia a on mi položí tú bezcitnú otázku ešte raz! Jasné! Je to policajt sadista. Prečo som ju prekročila? Lebo sa mi zachcelo. Lebo ide pršať a chcem to stihnúť skôr, ako začne. Lebo ma tie slimáky naokolo pomalou jazdou v nedeľu na obed zrovna dnes a zrovna na mieste, kde si oni, poliši, zmysleli merať, znervózňovali. Mám mu niečo z toho povedať? Koleduje si o to.
Nie. Ja si pre istotu zavarím poriadne:
„A…prečo ste zastavili len mňa? Všetci okolo predsa prekročili šesťdesiatku.“
Policajná autorita užasne a náhle stratí záujem o identifikačné údaje na mojom vodičskom preukaze:
„Prosím?! Ale keď už sa teda pýtate – vy ste hravo predbiehali ešte aj tých okolo!!“ Jeho dobrá nálada, moja posledná nádej, je fuč. Preboha! Musím to nejako zachrániť. Ako?… Niečo mi predsa len zíde na um. Som predsa na ceste, ktorá smeruje k neďalekej nemocnici! Zronene vyzerám už dosť, rozprávam z cesty, koktám, to sú predsa typické znaky nabúranej psychiky.
„Viete… ponáhľam sa do nemocnice.“ Odpovedám skľúčene a dávam si na tom záležať. Pohľad na mňa musí byť zdrvujúci, musí pohnúť aj policajtom sadistom.
Policajti si zmätene vymenia pohľady a chvíľku na mňa len ticho pozerajú.
„Stalo sa niečo? Idete…so sebou? “ Opýta sa zrazu neisto ten, čo so mnou celý čas vedie rozhovor a ja začínam mať opäť nečisté svedomie.
„Nie mne…..niekomu…..inému.“
Na nič viac sa ma nepýtajú, len obaja zájdu za moje auto. Kým vykonávajú ďalšiu kontrolu o niečom sa rozprávajú a ja ich nenápadne, napäto pozorujem v spätnom zrkadle. Modelujem v mysli ešte nejaký príbeh, ale už nemusím. Za malú chvíľu sa vrátia a ten hlavný z nich mi bez ďalších otázok podáva doklady:
„Utekajte. Tentoraz to máte bez pokuty. Ale dávajte si na tú rýchlosť pozor.“ Predsa len majú srdce. Vedela som, že v jadre sú to citlivé povahy. Milujem policajtov.
Poďakovanie, salut a vyrážam.
Pocity uvoľnenia a víťazstva však ešte na ceste naruší pocit iný. Neblázni, prihováram sa tomu votrelcovi, svet sa nejde zrútiť a ušetrila som. „Za akú cenu?“, nadhodí ten neodbytný detailista. Za prijateľnú, odpovedám, a nemienim z toho robiť drámu, to si vyhoď z…repertoáru.
No neprajník ma po svojom dostal tak či tak. Minulý týždeň som totiž stretla bývalého kolegu a v rámci rozhovoru mi spomenul spoločnú kolegyňu, ktorú hospitalizovali na gastroenterologickom oddelení spomínanej nemocnice. A tak sa stalo, že dávna kolegyňa, s ktorou sme sa pekných pár rokov nekontaktovali, v pondelok v čase návštevných hodín hľadela vyjavene na mňa, stojacu vo dverách nemocničnej izby s kytičkou v jednej ruke a s banánmi v druhej.
„Ahoj, ako sa darí? Dúfam, že ťa čoskoro pustia domov.“ Pozdravila som ju s úsmevom.
„Tyy.… Čo tu prepánakráľa robíš?? Ako vieš, že som v nemocnici?!“
Vysvetlila som jej to, ale jasné, že som jej nevysvetľovala všetko. Chorí predsa potrebujú hlavne pokoj. Po príjemnom stretnutí po rokoch, dobrých správach, že liečenie napreduje úspešne, som opäť spokojne vyšla do slnečného dňa.
No odvtedy, keď prechádzam tým mostom, dám nohu z plynu. Nie kvôli značke, ale kvôli karmickému radaru. Ten nezaváha nikdy.
Slávka
