Tieto slová som počula v súvislosti s kritikou veriacich ľudí, ktorí si neplnia svoje kresťanské povinnosti a vraj venujú málo času službe Bohu a cirkvi a tiež zanedbávajú návštevy kostola, či iných cirkevných akcií.
Vyzerá to tak, že sa znova ocitáme v dobe, keď si určité skupiny ľudí vytvárajú právo posudzovať a súdiť iných za to, aký žijú život a za ich názory.
Cirkevná totalita, ktorá rozhodovala o bytí, či nebytí človeka, vládla celé stáročia. Každý názor, ktorý sa nezhodoval s jej demagogickou filozofiou bol tvrdo trestaný. V mnohých prípadoch konfiškáciou majetku, či pozbavením akýchkoľvek práv uvrhnutím do cirkevnej kliatby a mučením a smrťou.
Podobné praktiky si osvojili aj svetské režimy, ktorých praktiky zažívali naši starí rodičia, rodičia a aj my samotní.
Nacistické a fašistické prejavy moci z minulého storočia mátajú svet doteraz. Takisto aj v časoch vytvárania socialistického zriadenia, boli mnohí postihovaní za svoje názory. O nič menej za týmto presadzovaním „jediného správneho názoru“ nezaostával McCarthizmus v Spojených štátoch. Tieto režimy okrem komunistického boli podporované RKC a Vatikánom, ale aj protestantskými cirkvami.
A aké sú kritéria posudzovania charakteru človeka?
Môže niekto len tak povedať o niekom, že je dobrý človek, alebo zlý človek, ak ho skoro vôbec nepozná?
Aká je definícia dobra a zla v kresťanskom ponímaní týchto hodnôt?
Ešte aj dnes sa ozýva z kazateľníc kritika komunistického režimu, dokonca aj z úst kňazov, ktorí „totalitný režim“ zažili možno tak v škôlke, alebo na prvom stupni základnej školy.
Dokážu hovoriť o tom, ako tento režim ubližoval kresťanom a ničil kresťanské hodnoty. Ale ak by bol v skutočnosti taký neľudský a protikresťanský, tak ako je možné, že sa v časoch hlbokej totality vôbec smela študovať teológia, vyučovalo náboženstvo, prekvitali farnosti a dokonca deti papalášov boli krstené, chodili na prvé sväté prijímanie, birmovku či konfirmáciu. Takisto mali mnohí aj svadbu v kostole.
Pripadá mi zvláštne, keď počujem kritiku ľudí, ale doteraz som od cirkví nepočula kritiku systému, ktorý núti ľudí pracovať celé hodiny a voľné dni a dokonca aj nedele, len aby prežili.
Áno je jednoduché kritizovať „veriacich”, keď sú služobníci Boží platení štátom a mnohí žijú odtrhnutí od reality bežného života. Veriaci im zabezpečujú bývanie a iné hmotné zabezpečenie. Preto je v dnešnej dobe úplne bežný jav, keď sú kostol fara na dedinách, tými najreprezentatívnejšími nehnuteľnosťami a pán farár sa vozí na drahom aute.
A znova sa mnohí kňazi začínajú správať ako nadľudia a nie ako „služobníci“ Boží a dovolia si posudzovať, kto si zaslúži nebo a kto peklo.
Zabúdajú na slová z Matúšovho evanjelia, kapitoly sedem, prvého verša: „Nesúďte, aby ste neboli súdení, lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení, a akou mierou meriate vy, takou vám bude namerané“.
O odpustení hriechov a o tom, čo čaká človeka po odchode na druhý svet, by mal rozhodovať len Boh a nie človek.
Alebo je všetko úplne inak?…
Devana
Aktualizovaný článok z 20. novembra 2017
Dodatok autorky:
V roku 2020 vláda kvôli pandemickým opatreniam úplne uzatvorila kostoly a zrušila bohoslužby. Neskôr ich síce otvorila, ale účasť na bohoslužbách bola podmienená testovaním a očkovaním.
Cirkevní predstavitelia kolaborovali s vládou a bez reptania prijímali všetky nariadenia, ktoré hrubo porušovali ľudské práva a oberali ľudí o ich dôstojnosť. Toto všetko malo za následok, že ešte viac ľudí prestalo navštevovať kostoly.
Dnes vidíme, že liberálna vláda v tom období robila to, čo si nedovolili urobiť ani „komunisti”, ale vidíme aj to, akým hrubým spôsobom zasahovala do tých najintímnejších sfér života človeka. O bytí, či nebytí človeka začala rozhodovať svetská moc. A cirkvi s tým potichu súhlasili.
Žiaľ toto všetko ukázalo veľký úpadok mravnosti, ľudskosti a hodnôt.
Peklo je vraj plné dobrých ľudí…
A je to vôbec tak?
Nie je náhodou plné ľahostajných a servilných ľudí?
