Niekoľko myšlienok k „reálnej dohode“

Nadväzuje na včerajší príspevok Reálna dohoda: Manifest pre všetkých pracujúcich Američanov od Dana Brooka.

Kapitalizmus je v slepej uličke. Včerajší článok docenta Dana Brooka je dôkazom, že to vidí čoraz viac inteligentných ľudí, aj keď sami sú v dostatku a v „krajine neobmedzených možností“. Výraz „v slepej uličke“ znamená, že zmena, po ktorej volá Dan nebude a nemôže byť jednoduchá. Nestačí vymeniť vládu a poslancov, zmeniť pár ustanovení v zákonoch. Treba premyslieť nový dizajn systému, novú politickú ekonómiu, podľa ktorej bude spoločnosť fungovať.

Dan včera načrtol niekoľko oblastí, na ktoré by sa mali pracujúci zamerať a ktorých zmeny by mali celospoločensky vyžadovať a presadzovať. V ďalšom texte k nim pripojím niekoľko poznámok, ktoré by bolo vhodné zobrať do úvahy a v rámci projektu zmien premyslieť podrobnejšie.

● Demokratické vlastníctvo: Počas socializmu sme zažili kolektívne vlastníctvo výrobných prostriedkov, nie je to teda nič nové a nevyskúšané. Dokonca aj dnes počas kapitalizmu existuje viacero foriem kolektívneho vlastníctva. Keď však dávame vlastníctvo do súvislosti s demokraciou, je na mieste otázka koho záujmy by sa mali formou vlastníctva presadzovať. V klasickej kapitalistickej schéme sú to buď záujmy zakladateľa-tvorcu, alebo záujmy pracovníkov, ktorí vyrábajú produkty. Neberieme však do úvahy, že produkty sa vyrábajú kvôli spotrebiteľom – ľuďom, ktorí ich potrebujú. Práve oni majú najväčší záujem na tom, aby sa vyrábali, na ich kvalite a primeranej cene. Spravidla v kúpnej cene postupne splatia aj celú investíciu.
Nestálo by za to vypracovať politickú ekonómiu, v ktorej by vlastníkmi celého procesu výroby, vrátane výrobných prostriedkov, boli spotrebitelia?

● Rovnaká mzda: V súčasnosti je mzda fakticky trhovou hodnotou práce. Kým budeme prácu považovať za komoditu, ktorá sa dá kúpiť na trhu, nie je možné očakávať rovnosť v odmeňovaní podľa hodnoty práce. Trhová hodnota práce totiž nikdy nezodpovedá hodnote, ktorú daná práca vytvára, dokonca s ňou nie je proporcionálna. V tejto otázke by som šiel ďalej, ako navrhuje Dan. Aby práca prestala byť komoditou, tak mzda nesmie byť formou prenájmu pracovnej sily na určitý čas, kedy si „nájomca“ s prenajatým človekom môže robiť, čo chce. Človek nie je stroj a práca zo svojej povahy nie je komodita. Práca je vždy tvorivá a tvorcu nesmie systém oddeľovať od výsledkov práce. Namiesto mzdy by teda pracovníci mali dostávať podiely z výsledkov vlastnej práce.

● Ekonomické zabezpečenie: Nám, čo sme zažili socializmus, znie táto požiadavka ako celkom normálna vec. Videli sme, ako funguje bezplatná zdravotná starostlivosť a bezplatné vzdelávanie. Mimochodom, zdravotná starostlivosť je dnes na vyššej úrovni vďaka pokrokom vedy a techniky, ale úroveň všeobecného vzdelania je dnes podstatne nižšia, ako toho nášho bezplatného. Obhajcovia liberálneho kapitalizmu zvyknú hovoriť, že „nič nie je v skutočnosti zadarmo“, no samozrejme, že nie je, ale pre spoločnosť ako celok by boli určite nižšie náklady na zabezpečenie týchto základných potrieb, ak by neboli súčasne potenciálnym zdrojom zisku.

● Principiálna spravodlivosť: Odstránenie nespravodlivých rozdielov na základe individuálnych charakteristík nevidím v tom, že sa bude obracať negatívna diskriminácia na pozitívnu a že sa agilní aktivisti budú snažiť odčiniť stáročné krivdy spáchané na minulých generáciách páchaním nových krívd na súčasnej generácii. Eliminácia nespravodlivých rozdielov sa docieli tým, že sa rozdiely stanú irelevantné. Čím menej ich spoločnosť bude musieť riešiť, tým lepšie sú eliminované.

● Environmentálna spravodlivosť: Podobne ako pri principiálnej spravodlivosti je nešťastím, ktoré celú vec vopred odsudzuje na neúspech, ak environmentálnu spravodlivosť legislatívne a organizačne zabezpečujú tí, ktorí životné prostredie najviac ničia – vlastníci kapitálu. Alebo politici, ktorí konajú v ich záujme. A umožňujú náklady na ochranu životného prostredia externalizovať – t.j. prenášať na iné subjekty alebo do iných regiónov.

● Skutočná demokracia: Skoro každá európska krajina má v ústave podobné ustanovenie ako Slovensko, že štátna moc pochádza od občanov a tí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov, alebo priamo. Ku skutočnej demokracii by nebolo treba po formálnej stránke viac, len aby toto ustanovenie dôsledne platilo. Aby sme nemuseli po niekoľkých ďalších paragrafoch zistiť, že odrazu tí volení zástupcovia reprezentujú politické strany a pri rozhodovaní sa majú riadiť len podľa svojho uváženia, teda nie sú povinní na nikoho brať ohľad a nikomu sa nemusia zodpovedať.

● Sebazdokonaľovanie: Asi najdôležitejšia Danova požiadavka. Nechceme byť otrokmi systému. Naše životy majú svoj zmysel a zmysel života každého jedného z nás sa nesmie stať len luxusným koníčkom, o ktorom smú premýšľať len tí, čo „na to majú“. Práve z vedomia zmyslu každého jedného života by mala vyplývať aj vzájomná úcta a spolupráca.

Tento článok nie je politickým manifestom. Skôr volaním po otvorení hláv a hľadaní konštruktívnej spolupráce.