Ilustračný obrázok: flickr
Pred niekoľkými dňami zverejnil kanál DiEM25 Yanisa Varoufakisa video o najnovšej vlne násilia medzi Palestínčanmi v pásme Gazy a Izraelom. Yanis Varoufakis je v ňom smutný. Nielen kvôli tomu, že svet čelí ďalšej rodiacej sa vojne, že Európu zrejme čaká ďalšia humanitárna katastrofa s tisíckami utečencov, ale aj preto, že sa konečne musel prebrať z opojenia európskou demokraciou. Tento článok pojednáva o Varoufakisovi, ale berte ho ako ilustračný príklad. Mnoho ľavičiarov u nás prechádza, alebo ešte prejde, podobnou traumou a vytriezvením. Nebudem nikoho menovať, ale analógie nájdete sami.
Najosobnejšia časť vyššie uvedeného videa sa týka toho, že Yanis Varoufakis odmietol, napriek súcitu so všetkými židovskými obeťami, odsúdiť útok Hamasu na Izrael. Z kontextu sa dá usúdiť, že bol pod veľkým tlakom európskych socialistov, podobne ako u nás Fico a Pellegrini, ktorí ho chceli vmanévrovať, aby sa poslušne zaradil do šíku. Ale skutočne – čoho je moc, toho je niekedy príliš a Varoufakis má ešte toľko integrity a pamäte, aby extrémne nepopieral sám seba. Vo videu hovorí, že v týchto emočne vypätých chvíľach tu je snaha prinútiť ľudí, aby sa všetci jednotne postavili na jednu stranu a tým schválili a legalizovali všetky činy tej druhej. Všetci si však pamätáme, že konflikt medzi Palestínou a Izraelom nezačal predvčerom, trvá už desaťročia, a pamätáme si, ako sa v minulosti choval Izrael.
Pritom pred necelými dvomi rokmi, krátko po začiatku ŠVO Ruska na Ukrajine, nemal Yanis Varoufakis žiadny problém zaradiť sa do šíku ukrajinských vlajočkárov a doslova povedal, že „hoci je ľavičiar, nebude skúmať ako sa Zelenského režim chová k svojim ľuďom, keď na neho útočí cudzia mocnosť a umierajú ľudia“. Nepamätal si kedy a ako začal konflikt na Ukrajine, o Putinovi hovoril ako o krvavom zabijákovi a Rusko podľa neho jednoznačne porušilo medzinárodné právo. Postoj presne v línii médií hlavného prúdu. Podobne ako tisícky iných ľavičiarov sa oddával ilúzii, že režim takúto mentálnu kolaboráciu nejakým spôsobom odmení a dovolí podieľať sa na správe vecí verejných. A potom sa pomaly bude dať opraviť všetko.
Dnes vytriezvel a zistil, že keď pred nás režim postaví dilemu hodnú Sofiinej voľby, že sa nemusíme postaviť na jednu alebo na druhú stranu. Pravdepodobne to súvisí aj s iným, hlbším rozčarovaním z inštitúcií EÚ, lebo tlač priniesla aj jeho mimoriadne kritické slová o samotnej EÚ: „Európa skončila.“ Lebo nemá žiadne osobnosti, ktoré by ju mohli reprezentovať a zároveň mali politickú váhu. Proste po Merkelovej potopa. Yanis Varoufakis je, pochopiteľne, smutný, lebo to znamená, že skončil aj jeho projekt DiEM25 zameraný na kolaboráciu s globálnym kapitalizmom, s európskou byrokraciou a s médiami hlavného prúdu.
Ťažké, emóciami nabité dilemy, sú vždy nástrojmi na manipuláciu verejnou mienkou. „Čihí alebo hota!“ Toto by sme mali mať vždy na pamäti a vždy sa treba zamyslieť, kde v tej veci stojím ja a ako to celé koliduje s mojimi záujmami. Ľavičiari, politici, ktorých deklarovaným cieľom je robiť politiku v prospech mnohých ľudí, by to mali mať obzvlášť na zreteli. Stojí za to obetovať záujmy niekoľkých miliónov vlastných ľudí v prospech jednej alebo druhej strany v medzinárodnom konflikte? Nie je v ich záujme práve to, aby žiadne podobné konflikty nevznikali?
Ľavičiari nemajú žiadnu šancu, kým sa pokúšajú hrať na šachovnici kapitálu.
Šachovnica je dobrý príklad. Ľavičiari sledujú partiu, zasvätene komentujú, dokonca sa zdá, že rozumejú a vedia povedať, ako by ťahali oni na mieste hráčov. Lenže stále sú len v pozícii „kibica“. Ak ich aj niekde pustia k hýbaniu figúrkami, nemôžu hrať „svoju hru“. Šachovnica je pevne daná, pravidlá sú pevné a figúrky stoja tak, ako vždy. A za chrbtom sú zástupy mediálnych „kibicov“. Takto to nepôjde. Ak chcú naozaj pre ľudí niečo urobiť, treba pomýšľať na celkom inú hru.