Obrázok od Azmi Talib z Pixabay
Zatiaľ sa málo pozornosti venovalo tomu, aký vplyv majú digitálne technológie na deti.
Čítal som, že výskum realizovaný medzi siedmakmi na Slovensku ukázal, že 58 percent detí trávi „online“ viac ako päť hodín denne. Podľa neurológa Stránskeho polovica dospievajúcich v prieskume uviedla, že by radšej prišla o končatinu, ako o mobilný telefón.
„Ak deťom nepomôžeme, prehrajú túto veľkú hru. Je tu výzva pre ministerstvo, aby urobilo niečo systémové na pomoc deťom,“ tvrdí komisár Mikloško a dodáva, že žijeme storočie osamelosti.
Mrzí ma, že sme nenaučili deti komunikovať ani pozerať sa jeden na druhého. Za zmienku ale stojí, že mozog má len jednu trasu slasti. Odborník na neurológiu Stránsky to opísal na medicínskom príklade.
„Keď dám niekoho, kto trávi päť až sedem hodín denne na sociálnych sieťach na magnetickú rezonanciu, rozsvieti sa mu určitá časť mozgu. Ak tam dám pacienta, ktorý berie heroín, rozsvieti sa mu rovnaká časť. Mozog má iba jednu trasu slasti. Mobilné telefóny sú digitálny heroín,“ podľa Stránskeho opäť nejde „len“ o názor, ale o vedecky doložený poznatok. Mozog totiž používa pre navodenie pocitu slasti tie isté trasy, je jedno, či sú aktivované prostredníctvom heroínu, hraním videohry alebo aktivitami na sociálnych sieťach.
Problém je údajne v tom, že vývoj mozgu sa ukončuje niekedy medzi 21. – 25. rokom života. Čiže, čo robia deti do tohoto veku je kritické, lebo to budú mať „zakódované“ do konca života. Dospelí, ktorí sa dostali k mobilom po 25. roku života, si často myslia, že „zvládli sme to my, zvládnu to aj oni“ – iba si neuvedomujú, že ich mozog získal iné návyky, ktoré dnešné deti (aj) kvôli mobilom nezískajú.
Ak sa vám zdá prirovnanie elektroniky k drogám drsné, digitálne hračky môžeme prirovnať k alkoholu. Ten pre človeka ako taký nie je zlý a v malom množstve môže mať blahodarné až liečivé účinky. Problém je, keď ho človek vypije priveľa. To isté sa dá povedať aj o elektronike. V rozumnej miere je prospešná, môže byť dobrým prostriedkom na vzdelávanie, výchovu, využitie voľného času a oddych. Problém nastáva, keď sa používa až príliš.
Čo však s tým, hlavne ako to riešiť… snáď rodina, ktorá vytvára”ponuk” aktivít pre svoje deti a ktorá má (chce) platný, jasný a zrozumiteľný režim a pravidlá. Škola, ktorá vytvorí pravidlá limitujúce užívanie mobilných telefónov vo svojom prostredí – nenosiť, odložiť – všetko sa to dá len…
Údajne Švédsky školský systém ( potvrdil mi to profesor s Pedagogickej fakulty ) sa aktuálne vracia od tabletov (ťukanie na obrazovku) k tlačeniu a čítaniu kníh a písaniu ako vytváraniu a prejavu jemnej motoriky (vzťah mozog a ruka…). Dôvodom je signifikantný pokles úrovne ukazovateľov čítania a písania.
Vždy ide o kompetentné návrhy, o ich zdôvodnenie a realizáciu bez ohľadu na „intervenujúce premenn” – mudrlantov, ktorí nevedia ale hodnotia.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Veľmi závažná téma a treba ju brať vážne.
Alarmujúce je, že návyky získané do 25. roka sú kdesi v mozgu vypálené ako v plošnom spoji. S výchovou by sme teda nemali hazardovať a rozhodne nerobiť experimenty, ktoré nie sú v životnom záujme detí. Človek sa učí hlavne pozorovaním a vlastnou skúsenosťou. Láske k druhým ľuďom sa nedá naučiť cez mobil.
Mimochodom, pobyt vo virtuálnom svete nie je špecifikum digitálnej doby. Aj my sme ako deti trávili veľa času vo virtuálnom svete čítaním kníh a hraním spoločenských hier. Rozdiel oproti digitálnej dobe je v tom, že vtedy sme si tie virtuálne obrazy vytvárali sami svojou fantáziou a získavali sme návyky, ktoré sa nám v dospelosti zúročujú ako predstavivosť. Teória relativity vznikla vďaka tomuto mechanizmu, veď Einstein pracoval hlavne s myšlienkovými experimentmi.
Nie je to téma, nad ktorou by sa dalo ľahkomyseľne mávnuť rukou, že „nejako vždy bolo“. Obávam sa, že generácia, ktorá je dnes v najlepších rokoch a hlási sa o svoje miesto pri kormidle štátu, vyrástla už do značnej miery pri klávesnici a už je do určitej miery digitalizovaná. Získala návyk, že akýkoľvek zložitý problém sa dá vyriešiť aj stlačením tlačidla „Reset“.
