Ilustračný obrázok: Pixabay
Korjacky folklór (Kamčatka) s naratívom boja syna Stvoriteľa proti zlým duchom – kanibalom, zapísaný v roku 1900 ruským antropológom V. I. Jocheľsonom, preložený z anglického originálu Gormandizer the Cannibal, pre slovenské publikum prvýkrát.
Bolo to v čase, keď žil Veľký Havran. Ememkut sa oženil so Ženou-trávou, dcérou Muža-koreňa. Ememkutova sestra Yineaneut žila úplne sama v divočine, ďaleko od rieky. Rovnako ďaleko bola osada s dvomi domami. V jednom z nich žil mladý Gormandizer. Bol neustále hladný, trápil matku, nič mu nechutilo, hoci by mu dala všetko jedlo sveta. Neustále hovoril: ,,Je to zlé jedlo!“, hádzal misky o zem a jedlo neprijal. Nakoniec sa z neho stal kanibal a jedol ľudské bytosti. Zjedol svoju matku a všetkých príbuzných. Potom zjedol všetkých zo susedného domu, až zostal v osade sám. Začal chodiť po pobrežných osadách a všade jedol pobrežných ľudí. Potom išiel do tundry a zjedol všetkých kočovných ľudí. Takto chodil z miesta na miesto, až prišiel do osady Veľkého Havrana. Najprv zjedol všetkých ľudí z domu v jeho susedstve a potom sa pobral k domu Stvoriteľa.
Yineaneut vyšla zo svojho domu a zďaleka videla Gormandizer vláčiť sane plné ľudských tiel z vedľajšej osady. V spánku mala sen. v ktorom videla, že Gormandizer zožerie všetkých ľudí na zemi. Vo sne tiež videla, ako sa Gormandizer dostal do domu Veľkého Havrana, zjedol jej otca, brata, všetkých ľudí v dome. Zostala len Žena-tráva, ktorú si vzal za manželku a stala sa kanibalskou ženou. Ušetrené bolo aj ich spoločné dieťa.
Keď sa Yineaneut prebudila, ihneď išla do osady svojho otca. Vošla do jeho domu, ale okrem dieťaťa tam nikoho nenašla. Utekala do Gormandizerovho domu, zakričala: ,,Žena-tráva, poď von!“
Žena vykukla cez vchodový otvor domu a keď uvidela Yineaneut, povedala: ,,Úplne som zabudla povedať svojmu manželovi o Yineaneut. Teraz ťa zabijem a muža poteším, keď sa vráti domov.“
Keď sa Žena-tráva priblížila k Yineaneut, tá z nej železným hákom vybrala kanibalský žalúdok a ona prestala túžiť po ľudskom mäse. Potom pomohla Yineaneut skryť sa do sklenenej korálky, aby ju Gormandizer nezacítil. Čoskoro na to prišiel muž domov, na sánkach ťahá mŕtveho človeka, a kričí: ,,Žena-tráva, vyjdi von!“
Keď vyšla a pomohla Gormandizerovi zložiť mŕtve telo, prezrel si ju a pýta sa: ,,Prečo sa neraduješ z koristi?“, na čo rýchlo povedala: ,,Radujem sa. Ale len teraz som jedla.“
Vošli do domu, natiahli telo k ostatným mŕtvolám, Gormandizer odrezal jednej z nich hlavu a hodil do ohňa, aby si ju opiekol. Yineaneut všetko sleduje zo sklenenej korálky a vidí, že je to hlava jej otca, Veľkého Havrana. Zrazu Gormandizer natiahol nozdry a povedal: ,,Páchne to tu živým ľudským mäsom!“ Žena-tráva chytila svoje dieťa z kolísky a ukazuje naň. Gormandizer ho chytil a okamžite ho zhltol.
Opäť natiahol nozdry a vraví: Stále to tu páchne živým ľudským mäsom!“ Yineaneut zašepkala Žene-tráve: ,,Nech ma zje, neskôr oživím všetkých, ktorých zjedol.“ Žena-tráva preto chytila sklenenú korálku a hodila ju Gormandizerovi. Okamžite ju zhltol.
Yineaneut sa ocitla v podzemnom svete, kde stretla všetkých svojich príbuzných, ako aj všetkých ľudí, ktorých Gormandizer zjedol. Vraví im: ,,Ponáhľajte sa za mňou!“, a vyviedla ich z kanibalovho tela do úkrytu. Všetci ju nasledovali.
Na druhý deň sa vydal Gormandizer na lov ľudí. Po jeho odchode začali ľudia vychádzať z úkrytu, boli tam všetci. Naplnili Gormandizerov dom, až sa steny odsunuli.
Čoskoro na to prišiel Gormandizer a zaradoval sa plnému domu ľudí: ,,Koľko jedla budem mať!“, ale Yineaneut mu vyšla v ústrety a železným hákom mu vytrhla kanibalský žalúdok. A tak prestal byť kanibalom. To je všetko.[1]
[1] JOCHELSON, W. 1905. The Koryak. Religion and Myths. New York: Leiden, s. 302 – 303.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
