Ilustračné foto (svadba slimákov): archív autora
Som slušne vychovaný, aspoň podľa klasických štandardov z minulého storočia. Obvykle som pôsobil v slušnom prostredí a nechcem ľudí urážať hneď pri prvom kontakte, napríklad nenáležitým oslovením.
Starý režim nám to veľmi uľahčil tým, že sme všetci boli súdružky a súdruhovia. Na toto oslovenie sa nikto neurážal, veď „sú-druh“ znamená len toľko, že sme si rovní a sme na jednej lodi.
No boli výnimky, ktoré mali potenciál stať sa legendami.
Po zmene režimu sa to začalo komplikovať. Napríklad bežné oslovenie „pán kolega“ niektorí nemenovaní riadiaci pracovníci vnímali ako urážku a internými predpismi to zakázali, aby sa taká nehoráznosť od podriadených neopakovala. Alebo začínala byť dilema, či ženu, ktorú nepoznám, oslovovať „slečna“ alebo „pani“. Oslovenie „slečna“ síce spravidla neurazí, no čo ak si to pani vysvetlí ako flirt – začiatok dvorenia? S verejne deklarovanou identitou, ktorá je iná ako tá zdanlivá, niekedy nie je sranda. Hoci sú toho plné klasické komédie.
No sú situácie, kedy je takéto zahrávanie so sexuálnou identitou vyslovene nevhodné a v slušných spoločnostiach zakázané. Ide napríklad o obchodné rokovania s klientom alebo personálne pohovory s potenciálnymi novými zamestnancami. Jedných aj druhých som absolvoval stovky a nikdy som sa nestretol s tým, že by sa riešila otázka sexuálnej orientácie druhej strany. Nebolo to relevantné pre pracovné a obchodné záležitosti. Vždy som si (naivne) myslel, že toto je tolerancia – keď sa ku všetkým ľuďom správam rovnako, bez ohľadu na ich identitu, ktorá momentálne nie je relevantná.
Dnes som ale v šoku, lebo sa priamo z amerického Kongresu dozvedám, že moje chovanie je transfóbne a homofóbne, lebo sa tvárim, ako keby takíto ľudia neexistovali a ako keby som nebral ich existenciu na vedomie.
Takže momentálne som bezradný. Nesmiem sa k nim chovať inak ako k ostatným, ale ani rovnako ako k ostatným. (Ani pešo ani vezená/nesená; ani nahá ani oblečená; dar/nedar…)
A som v pasci. Už nemám v rukách svoje slušné správanie. Keď sa medzi dverami stretnem so stvorením, ktoré podľa svojho skostnateného návyku považujem za ženu, už si nemôžem byť istý, keď „im“ podržím dvere a dám prednosť, či som slušný. Dnes prednosť, ochrana a iné privilégiá (vrátane práva ignorovať pravdu) patria ľuďom, ktorí „sa na to cítia“. Dokonca to nemusí závisieť od „nich“, ale od niekoho tretieho, kto sa na to pozerá a nebodaj je nešťastnou náhodou „žurnalista“ a „aktivista za práva menšín“.
Nepreháňam, niečo podobné sa mi stalo. Niektorí progresívni ľavicoví žurnalisti považujú boj za práva menšín za revolučný čin. Zrejme to časom dospeje k tomu, že pracujúcich a chudobných je na svete drvivá väčšina. Miliardári sú len mizivou menšinou… a nikto z tých chudobných ich nemá rád… treba chrániť ich.
Však, xxx*
* Poznámka: Prosím, namiesto „xxx“ si doplňte najvhodnejšie oslovenie. Priznávam, že ten dar/nedar nezvládam.
Pridaj komentár