Nebojme sa učiť zo životných pádov

Žijeme vo svete, kde príroda pre nás prestala byť každodennou hrozbou. Prežili sme dobu boja o holý život a musíme si navyknúť na dobu relatívneho dostatku. Svaly a šikovnosť v love, boji, nahradili slová, realita sa zvirtualizovala. A nie sme na to navyknutí. Nie v tej miere ako je dnes. Žijeme abstraktnejšie ako kedykoľvek predtým. Môžeme si dovoliť sny, lebo máme šancu ich splniť. Každý človek môže byť vládcom a celebritou. To je nielen sloboda, ale aj jarmo. Keď sny dosahujú len limity vopred určeného postavenia, neprichádza trápenie, pocit zlyhania nad vlastným osudom.

Jednou z tragédií dnešnej mládeže je aj bremeno možnosti úspechu. Nie drobného úspechu. Obrovského úspechu. Všade je veľa príkladov. Tu sa z bežného decka stal celosvetový youtuber, tu z mladej slečny influencerka so slušným príjmom. Ten mamon úspechu zväzuje ruky a nohy. A fakt je, že sa hromadne strácajú tie základné pocity.

Ako napríklad služba sebe, rodine, kolektívu. Každý chce byť primadona a nikto nechce byť len zborista. Lebo nám ten odkaz osobného úspechu visí pred očami ako mrkva pred somárom. Kým sa tomu prispôsobíme tak uplynie nejaká doba. A jedno z tých prispôsobení bude aj biologická evolúcia. Prečo je dnes toľko autistov? Je to závažná vývinová porucha, ktorá zasahuje celú osobnosť. Prečo je toľko ADHD? Ide o poruchu pozornosti s hyperaktivitou.

Vo svojej profesijnej role sa s týmito diagnózami stretávam. Som hrdý na kvalifikovaný tím odborníkov v našom IPR , ktorý sa snaží žiakom s týmito diagnózami pomáhať. Kde však hľadať príčinu týchto diagnóz? Podľa psychiatra to je aj biologicko-evolučná odpoveď na sociálne zmeny. Na umelé, viac virtualizované než reálne prostredie. A s tým súvisí aj ten nárast psychických porúch.

Evolúcia nepustí. Prežijú tí najprispôsobivejší. Nie najbohatší, ani nie najsilnejší. Ani nie najmúdrejší. Lebo taká je evolúcia. A cesta k blahobytu, teda cesta za energiou bude pokračovať. Je to v osude každej živej bytosti. Honba za energetickým nadbytkom.

Bude zle. Bude aj dobre. A bude zase zle a dobre. Kráčame po dlhých schodoch, ktorým nedovidíme ani na začiatok a už vôbec nie na koniec. Ale stúpame. Pomaly, možno bolestne a krvavo. Ale stúpame.
Ako mi napísal môj priateľ psychiater: „Ja som v tomto dlhodobo optimista. Aj keď krátkodobo pesimista.“

Keď sa dieťa učí chodiť, padá. A tak sa nebojme ani pádu po našom terajšom pyšnom vzostupe. Pád bude zákonitý, ale dá nám šancu niečo sa naučiť, aby sme to nabudúce zvládli lepšie.
 
Dušan Piršel

Dušan Piršel ako klinec po hlavičke trafil kritický dôvod, prečo si bábkovodiči vyberajú za svoje ciele, a pripravujú do dôležitých funkcií, už veľmi mladých a ambicióznych ľudí. Pri strmom vzostupe nahor, nečakanom obrovskom úspechu, máloktorá osobnosť zvládne na uzde svoj pocit sebadôležitosti. Ten sa spravidla stane hlavným motivátorom. Človeku potom deformuje pohľad na skutočnosť a mimoriadne upriamuje pozornosť na ego. Zároveň, keď sa človek cíti prehnane dôležitý, dá sa mimoriadne ľahko ovládať od svojich „poradcov“.