Keď sa nezaujato a nestranne pozrieme na vývoj našej spoločnosti po roku 2000, môžeme ju považovať za zdravú? Podľa môjho názoru žijeme v chorej spoločnosti, kde môžeme všetko, ale nevážime si nič. A tak nebojujeme o ušľachtilé ciele, nedvíhame si sami latku, nepriťahujú nás príklady iných. Prežívame, alebo vegetujeme…
Medziľudské vzťahy a citové väzby majú iný charakter a intenzitu. Sú povrchné, založené na iných hodnotách. Takmer každý sedí za počítačom s internetom. Ten zbližuje kontinenty, ale vzďaľuje ľudí, ktorí sedia v tej istej miestnosti. Doba je rýchla, neosobná, povrchná, málo emocionálna. Všade okolo nás je hluk, smog, znečistená strava, chémia, sme v strese, vystavení zlým vzťahom, užívame zbytočne veľa liekov.
Ako v takom prostredí máme byť zdraví?
Je to seba zničujúce. Farmaceuti stále prichádzajú s novými liekmi na rakovinu, ale tej neustále pribúda. Pretože žijeme rakovinovým spôsobom života.
Je najvyšší čas, aby sme sa vrátili k Zemi, ospravedlnili sa jej a začali žiť v súlade s ňou. Ak chceme spoločnosť pozitívne zmeniť, musíme začať od seba. Chovať sa lepšie k sebe, svojmu okoliu, životnému prostrediu. Nečakať, že to niekto urobí za nás.
Ja osobne zastávam názor, že človek musí snívať, pýtať sa, hľadať šťastie, zmysel života. A to nielen pre seba a svoje okolie. Taktiež si treba uvedomiť, že každodenná myšlienková hygiena je nevyhnutnosťou. Naše myšlienky sa šíria do informačného poľa, ktoré ľudia húfne zamorujú svojim nezodpovedným mentálnym správaním a následne to dopadá na nás individuálne a skupinovo tak isto, ako keď zamorujeme atmosféru.
Cesta civilizácie von z problémov je jedine v pochopení ako reálne funguje ľudské myslenie, ako s nim manipulovať, aby sme nevedomky neublížili sebe i druhým.
Veľmi jednoducho povedané, telo sa lieči pohybom, myseľ smiechom a duša radosťou. Možno je to liek na chorú dušu našej spoločnosti.
Vzhľadom na závažnosť situácie neviem, či nám postačí liečiť jednotlivcov pohybom či smiechom a radosťou. Terapeuticky by sme mali pôsobiť na väčšie celky. Rodiny, spoločnosť, civilizáciu. Len ako rozosmiať či rozhýbať celú zem, to je veľká otázka.
Úplne na záver by som rád zdôraznil, že väčšina ľudí vníma osvedčené vzory a múdre vzorce. Preto by duša spoločnosti bola oveľa zdravšia, keby mala MÚDRYCH a DOBRÝCH VODCOV, znalostnú ekonomiku namiesto „známostnej“. Ak Slovensko má zrýchliť cestu k prosperite a naozaj vyššej kvalite života a dlhodobej hodnotovej spoločnosti – tak výber ľudí do VLÁDY i do PARLAMENTU by mal zohľadňovať skúsenosť, múdrosť, vzdelanie, zrelosť a charakter.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
K záveru – nejde o samotný výber alebo voľbu politikov. My všetci sme do istej miery produktom „systému“ a o politikoch, ktorí sa uchádzajú o funkcie, to platí dvojnásobne. Ešte som sa za desaťročia nestretol s politikom, ktorý pred voľbami hovorí o zmene systému, aby aj po voľbách na tej zmene úspešne pracoval. Politici to neurobia. Mali by sme sa zamyslieť, ako začať meniť nielen seba, ale aj systém. Tak, aby postupne dostávali šancu zdravšie prvky.
Trefne a pravdivo vystihnuta dnešná skutočnosť. Politici ? Reči sa hovoria – chlieb / ak to je ešte chlieb / sa je. Skutek útek. Myslíme ešte vlastnou hlavou? Veľa ľudí už nie.
„Podľa môjho názoru žijeme v chorej spoločnosti, kde môžeme všetko, ale nevážime si nič.“
Je to len inými slovami vypovedaná pravda, prečo anjeli, či ľudia upadajú. Nič nové sme za tisícročia neobjavili.
Zaujímavé je, či človek zostane v tejto komfortnej zóne „hlavného prúdu“. Ono vykročiť z neho, mainstreamu, môže byť až skoro sebe vra+žda, tam vonku nie sú žiadne cesty a zvodidlá, ktoré nás zadržia pred tvrdými pádmi. Je to úplne iný svet.