Múdrosť, vráť sa do verejného priestoru!

Profesionalizmus sa akosi vytráca a odborníkov na všetko máme dosť. Žiaľ, aj vo verejnom, politickom živote. Stále väčším problémom je narastajúci nezáujem skutočne kompetentných ľudí o veci verejné. 
 
Výsledkom je posilňovanie pozícií tých druhých a s tým súvisí vnucovanie toho správneho (ich) pohľadu, názoru, stanoviska. Ak máte iný, nastúpi spektrum urážlivých, dehonestujúcich adjektív.
Keď ľudia nie sú zahltení informačným balastom a majú chvíľku čas na vlastné zvažovanie, tak veľa vecí pochopia sami. Pamätáte sa, že po tom, čo niektoré masmédiá celého bohatého sveta porobili počas Covidu je absolútne zbytočné očakávať, že budú písať a hovoriť čokoĺvek zmysluplné o tak zložitom – a vážnom – probléme, akým je napríklad zmena klímy.

Mnohí redaktori z médií médií, čo vo februári 2020 netušili čo je to mRNA virus, alebo pandémia, sa behom niekoľkých týždňov stali kovanými virológmi, epidemiológmi, imunológmi – a hlavne cenzormi bez najmenšieho zaváhania a masovo. Zjavne nie je problém vydávať často firemnú propagandu za vedu, stačí reklamné slogany zabaliť do jazyka vedy. Takýto typ marketingu občas prezlečeného za žurnalistiku môže robiť ktokoľvek – kvalifikácia k tomu nie je často dôležitá.
Ospravedlňujem sa ak sa mýlim, ale tak vnímam u niektorých daň za populizmus a túžbu po bezbrehých a rýchlych ziskoch.

Náš svet sa za posledných niekoľko desaťročí stal veľmi nepredvídateľným a miestami až riskantným prostredím pre život. Táto neistota smerom do budúcnosti ma mrzí najmä kvôli deťom a vnukom. Netušíme čo nás čaká. Len vieme, že tempo inovácií je šialené. Čo s nami urobí umelá inteligencia? Čo ďalšie pokusy s genetickými preparátmi?

Často si preto kladiem otázku, či sme dostatočne na budúcnosť kognitívne pripravení. Máme deficit vzdelania, nevieme premýšľať a marketing nás učí myslieť krátkodobo a impulzívne. Vnímam to tak, že ani mnohí vedci a “odborníci”, ani mnohí redaktori médií, a zákonite ani mnohí politici nie sú na budúcnosť dostatočne pripravení. A hlavne pri výbere mnohých politikoch často funguje negatívna selekcia. Čím agresívnejší politik, tým viac lajkov a vo voľbách hlasov. Politika ako divadlo pre masy má veľký úspech. Dnes by Alexander Dubček pravdepodobne neoslovil ani v debatách ani na sociálnych sieťach so svojou ľudskosťou príliš veľa ľudí, dôležitejšia je kontroverzia, bulvárnosť, alebo vyoperovaná sebakritičnosť.

Dnes je doba, keď je nevyhnutné pre prežitie národa, štátu vrátiť sa k morálnym hodnotám. Musíme manifestovať kreativitu a múdrosť vyjadrovanú v médiách a verejne činnými osobami. A tam mi ale napadá staré príslovie: „Kde nič nie je, ani čert nič nevezme.“ Nuž, keby sme ako prosili, mnohí súčasní politici a mnohí ľudia z médií múdrosť manifestovať nebudú. Samozrejme, že česť výnimkám.

Neviem, možno i napriek tomu by sa to dalo napraviť, ale chcelo by to intenzívnu masovú výchovu. Možno aj preto v kútiku duše dúfam, že sa predsa kompetentní a pripravení ľudia nájdu, ale majú (musia) chcieť dostať šancu a motiváciu chcieť niečo zmeniť. Kompetentným musí patriť svet. Väčšinou je to náročné a pôsobia tu aj nevedecké premenné – šťastie a náhoda. 
Kam tá múdrosť z verejného priestoru zmizla? Kde leží ukrytá v niektorej „Pandorinej skrinke“, ktorú ešte musíme nájsť a otvoriť?

Dušan Piršel
 

Neverím na náhody. Veľa zákonitostí nepoznáme a niektoré sú natoľko subtílne, že ich nedokážeme štatisticky pozorovať, tobôž zmerať. A verím, že múdrosť tu niekde okolo nás je, len je predsa len dosť múdra na to, aby vedela, kedy a komu sa nehádžu perly…