Ilustračný obrázok: Pixabay
Folklór ázijských Eskimákov (Čukotský polostrov) s naratívom vzniku ostrovov – Ratmanova, Ajak, Ukijak, Koľučin, Ostrov svätého Vavrinca, zapísaný v roku 1941 sovietskym folkloristom G. A. Menovščikovom, preložený z ruského originálu Канак и орлы, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno bolo tak. V pobrežnej osade Nyvukak žil odvážny človek, smelý a silný lovec – Kanak. Mal jediného syna, vekom už mládenca, ktorému dal meno po svojom starom otcovi –Tagrak. Kanak veľmi túžil oženiť svojho syna s dcérou suseda, krásavicou Tutkan, no chlapec o ženbe nechcel ani počuť. Targak sa chcel stať najsilnejším, najobratnejším a najodvážnejším lovcom, ktorý porazí tangov a orlov, žijúcich na vrchole hôr, lebo spôsobovali mnoho horkosti ľuďom, a zemským i morským zverom.
Každý deň Tagrak šplhal na vysoké skaly, skákal cez obrovské priepasti a rokliny, naháňal v tundre bežiacu líšku. Stal sa silným a smelým. Keď Kanak zostarol, začal syn nosiť domov množstvo morskej zveri. Kanak už preto nechodil na lov a iba zbieral naplavené drevo na letné a zimné táboriská.
Prišla jar, sneh sa pomaly roztápal. Raz, keď chcel ísť Tagrak na drevo, Kanak vraví synovi: ,,S kým sa chceš oženiť? Vari dievčinka Tutkan nevie dobre variť mäso a šiť? Ani jej kráse sa v osade nik nevyrovná. Zdá sa mi to iba, že ty si sa rozhodol oženiť s takou, ktorá nechodí po zemi, ale lieta vo vzduchu?“
Tagrak mlčal. Premýšľal o orloch, ktorých chcel poraziť. Orly unášali bezbranné deti. Orly pustošili more, ktoré dávalo život ľuďom. Orly unášali aj obrovské veľryby, akoby to boli malé rybky.
Tagrak sa vybral mlčky za drevom, no prišiel večer a nevracal sa. Žena sa pýta Kanaka: ,,Prečo je náš syn preč tak dlho? Hádam sa mu neprihodilo niečo zlé?“
Prešla noc, začalo svitať, syna stál niet doma. Ráno vraví muž žene: ,,Povedz ľuďom, nech vezmú bajdary a idú hľadať môjho syna smerom na juh a sever.“
Muži vzali harpúny, kopije a luky, vzali si aj vaky s jedlom a rozišli sa na rôzne strany. Večerom sa vrátili lovci na bajdarách, no po Tagrakovi akoby sa prepadla zem.
Prišla jeseň, začalo mrznúť, zľadoveli brehy, a Tagraka stále niet. Vtedy Kanak povedal: ,,Zajtra pôjdem na horu Kychljavik, kde žijú orly. Tam sa možno dozviem niečo o synovi.“
Skoro ráno, keď všetci ešte spali, prehodil Kanal cez plece batoh a vybral sa k hore Kychljavik. Podišiel k úpätiu, pozrie nahor – vysoká hora! Bude v jeho silách vyjsť na samý štít? Začal stúpať po skalách, veľa oddychoval, nakoniec vyšiel na vrchol. Orlov vidno nebolo, len naokolo boli rozhádzané kosti veľrýb, vtákov, rýb. Tu uvidel Kanak dve orlíčatá. Boli také maličké, že ešte nevedeli lietať, chúlia sa k sebe, vyprahnuté na kosť drkocú od zimy.
,,Zamrznú chúdence… Určite dlho nič nejedli. Treba ich nakŕmiť, inak zahynú!“, pomyslel si Kanak. Odrezal spodok svojej kuchljanky, prikryl mláďatá, aby nezamrzli, zobral luk, zabil dve jarabice a obe nakŕmil. Orlíčatá sa rýchlo najedli, a zohriate pod kožušinou pookreli. Kanak chcel ísť ďalej na svojej púti, keď tu jedno orlíča buchlo krídlom o zem a premenilo sa na chlapca. Hovorí: ,,Ďakujeme ti, človek! Zachránil si nás od mrazu a hladu! Našej matky už niet štyri dni, hľadá pre nás jedlo ďaleko odtiaľto. Čoskoro priletí. Nemá zľutovania nad ľuďmi, bude s tebou zle, schovaj sa rýchlo pod moje krídlo!“
Udrel chlapec rukou po zemi a znova sa stal orlíčaťom. Kanak ho poslúchol a schoval sa pod krídlom. Zrazu začuli vo vzduchu svišť a šum. Pozrel sa hore, vidí orlicu, obrovskú ako skala. ,,Čo to tu človečinou páchne?“, kričí už z diaľky.
,,Ak by nie tento človek, zomreli by sme mrazom a hladom. Zohrial nás, nakŕmil. Schoval som ho pod svoje krídlo!“
,,Vyjdi, neboj sa človek!“, povie pokojne orlica.
Vyšiel Kanak spod krídla orlíčaťa, vidí, orlica priniesla so sebou veľrybu, u jej nôh vypadá ako malá rybka. Udrela krídlom o zem, zhodila zo seba perie a premenila sa na ženu – obra. Pýta sa Kanaka: ,,Prečo si sem prišiel, človek?“
,,Hľadám svojho syna. Prišiel som sa opýtať teba. Lietaš vysoko, vidíš všetko, čo sa deje na zemi. Nevidela si môjho syna?“
,,Viem, kde je tvoj syn. Tam, vysoko v nebeských horách, žije najsilnejší a najväčší orol. On odniesol tvojho syna, chcel ho oženiť so svojou dcérou. No tvoj syn odmietol také príbuzenstvo. Za to ho orol priviazal k stĺpu a každý deň doň kole. Zle je s tvojím synom.“
Kanak zaplakal. Orlica pokračuje: ,,Vráť sa teraz domov. Príď sem o štyri dni. Pribaľ si k sebe veľa mäsa, čaká nás dlhá cesta. Poletím s tebou a pomôžem ti bojovať s veľkým orlom.“
Vrátil sa Kanak domov, žena sa ho pýta: ,,Tak ako? Dozvedel si sa niečo o našom synovi?“ Nechcel muž vystrašiť ženu, tak len povedal: ,,Niečo áno. Hovoria, že sa oženil s dcérou Orla-velikána, ktorý žije v nebeských horách. O štyri dni ho pôjdem pozrieť, budem vedieť viac.“
Prichystal si Kanak mäso na cestu a o štyri dni sa vydal na horu Kychljavik, za orlicou. Orlica dovtedy prichystala na cestu veľa jeleňov a veľrýb. Kanak pomocou remeňa priviazal k jej krídlam celé stádo jeleňov. Sám si sadol na jej chrbát, do pazúrov vzala veľrybu a vyleteli spolu do nebeských hôr.
Zem sa skryla z dohľadu. Orlica odtŕha z veľryby kusy mäsa, naberá síl. Leteli veľmi dlho, z veľryby už takmer ničoho niet, Kanak ju kŕmi jelením mäsom. Cesta je dlhočizná, celé stádo je takmer zjedené, sily orlicu opúšťajú, keď sa objavia v hmle obrysy nebeských hôr. Kanak dal orlici všetky svoje zásoby, čoskoro budú na vrchole, no u orlice už niet žiadnych síl a nedokáže letieť. Odrezal Kanak kus svojho tela a nakŕmil orlicu. Zjedla, pookriala, no stále je to málo. Vzal Kanak nôž, odrezal zo svojho tela ešte väčší kus, nakŕmil orlicu. Doletela orlica na vrchol hory, sadla na kameň.
Kanak vidí pred sebou obrovitánsku zemľanku. Okolo zemľanky množstvo kostí, ako bielym snehom pokrytá zem. Orlica vraví: ,,Tam, za zemľankou, je tvoj syn priviazaný remeňmi k stĺpu. Priveď ho sem!“
Podišiel Kanak k stĺpu a ihneď uvidel svojho syna, priviazaného rukami i nohami o veľký stĺp. Rýchlo prerezal nožom remene, syn spadol bezvládne na zem. ,,Syn môj, vari u teba niet síl, aby si chodil?“
,,Vôbec nemám síl, nemôžem…“
Zobral Kanak syna za na plecia a preniesol ho k orlici. Tá hovorí: ,,Orol-velikán spí a nevie, že si si vzal naspäť svojho syna. Preto sa čím skôr spustime na zem!“
Otec so synom sadli na orlicu a začali klesať k zemi. A hľa – zem je už veľmi blízko, keď za sebou začuli šum a krik. Dohonil Orol-velikán orlicu, udrel ju hruďou a zhodil syna Kanaka, udrel ešte raz – zhodil Kanaka, udrel ešte raz – zabil orlicu. Všetci spadli do mora, a orol vyletel do nebies.
Spadla orlica do mora a premenila sa na ostrov Ajak. Spadol Kanak do mora a premenil sa na ostrov Imaklik, spadol Tagrak do mora a premenil sa na ostrov Ukijak.
Osihoteli orlíčatá na hore Kychljavik, dvaja bratia. Museli sa rýchlo postarať o jedlo. Najprv lovili v tundre malé zvieratá, potom väčšie zvieratá, nakoniec jeleňov a mrožov. Prešlo veľa času, vyrástli orly a začali loviť obrovské veľryby.
Raz hovorí mladší brat staršiemu: ,,A kde je naša matka? Nevyletíme do nebeských hôr, veď odtiaľ je vidieť všetko.“ Urobili si zásoby a vydali sa na cestu. Dlho leteli, všetko mäso zjedli. Prileteli na nebeskú horu. Uvideli obrovitánsku zemľanku. Okolo zemľanky množstvo kostí, ako bielym snehom pokrytá zem. Udreli bratia – orly krídlami o zem, zhodili zo seba perie, premenili sa na mužov – obrov. ,,Tak čo, pôjdeme do zemľanky!“
Vošli do zemľanky, Orol-velikán so svojou ženou práve jedli veľrybu. Orol-velikán na to: ,,Aha, prišli mladí orly pomstiť sa za to, že som im zahubil mať.“
Starší z bratov povedal: ,,Tak sa obleč, poletíme nižšie k zemi a zmeriame si sily.“
,,Zmeriame!“
Spolu s ním išla aj jeho žena orlica, obliekli si svoje perie a začali sa spúšťať bližšie k zemi. Keď už zem bola blízko, starší brat povedal: ,,Nastal čas bojovať! Ty si vezmi na starosť jeho ženu, a ja vezmem jeho!“
Rozleteli sa do rôznych strán: mladší na sever s orlicou, starší na juh – s orlom. Začal sa bol staršieho brata s orlom. Bojovali spolu veľmi dlho, až ho udrel hruďou tak silno, že Orol-velikán polomŕtvy spadol do mora a premenil sa na ostrov Sivukak. Mladší brat na juhu zvíťazil nad orlicou, spadla do mora a premenila sa na ostrov Kuljusik. Koniec.[1]
[1] МЕНОВЩИКОВ, Г. А; БРАГИНСКИЙ, И. С; МЕЛЕТИНСКИЙ, Е. М. 1985. Cказки и мифы народов Востока. Москва: Наука, c. 97 – 101.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
