Ilustračný obrázok: Wikipedia
Сергей Александрович Есенин
z vidieka do veľkomesta – Moskva
Sedemnásťročný Sergej Jesenin odmieta stať sa dedinským učiteľom a pedagogiku priam neznáša. Opúšťa dedinské prostredie a odchádza do Moskvy. Píše sa rok 1912. (Prvýkrát navštívil Moskvu roku 1911, kúpil si vyše 20 kníh a pre nedostatok peňazí sa vrátil domov.)
Spočiatku býva a pracuje spolu s otcom v obchode s mäsom. Ako básnikovi mu však táto práca nevyhovuje. Otec Alexander Nikitič nechápe, ako sa dá vyžiť z písania básní. Medzi ním a synom začínajú názorové nedorozumenia. Nakoniec začiatkom roku 1913 Sergej odchádza a zamestná sa v Sytinovej tlačiarni ako pomocník korektora, ktorým vtedy bola Anna Izrjadnova. (O nej bola uverejnená samostatná časť). Sám Sytin tiež pochádzal z chudobných pomerov. Tu prichádza do styku s knihami a s tými, ktorí ich vyrábajú. Niekedy sa pozabudne a namiesto plnenia pracovných povinností sa začíta do knihy, ktorú drží v ruke. Táto tlačiareň tlačila jednu štvrtinu všetkých kníh cárskeho Ruska. Tu občas prečítal niečo zo svojej tvorby spoluzamestnancom. Získava si prvých svojich vyznávačov. Dostáva prezývku Verbovij cheruvim – Vŕbový anjel. Pre svoje modré oči, blond kučeravé vlasy a večný úsmev. Korektor Vladimír Jevgenjevič Voskresenskij, večný študent, ho zavedie k básnikovi Ivanovi Belousovovi (1863 – 1930, básnik – samouk)
V Moskve, tým viac v literatúre, bol Jesenin pojmom neznámym. Nemá žiadne odborné vzdelanie, literatúru pozná iba z počutia, vyrastal v náboženskom prostredí, naivný dedinčan s idylickými predstavami o prírode, zamilovaný do patriarchálneho života… Takéto boli prvé predstavy veľkomesta a literárnych kruhov o ňom. A tak sa k nemu aj správali.
Medzi prvými, kto si všimol aj jeho kladné stránky jeho poézie, bola poetka Zinaida Gippius (1869 – 1945), tá však pôsobila v Petrohrade. Sama uverejňovala verše pod pseudonymom Roman Arenskij, ale aj inými. Neskôr ju pre jej povýšenecké a malolmeštiacke správanie znenávidel. Ako básnik sa v literárnych kruhoch Moskvy presadzuje veľmi pomaly. Časopisy ho ignorujú.
Jesenin veľmi neznášal, keď ho nazývali „Pastierik Ľeľ“. Ľeľ bol u východných Slovanov bôžikom lásky, rozkoše a pôžitku. Teda ako grécky Eros či rímsky Amor, kučeravý chlapček, ibaže Ľeľ bol zobrazovaný bez luku a šípov. (Niektorí tvrdia, že tento bôžik bol iba vymyslený kvôli ľudovým pesničkám. Iný variant výkladu ho spája s bôžikom múdrosti Poľeľom, a vytvárajú tak dvojicu zodpovedajúcu gréckym blížencom Kastorovi a Polydeukovi, resp. rímskej dvojici Kastor – Pollux).
Aj sám cíti, že mu chýba vzdelanie, že dedinská škola na Moskvu nestačí. Zapíše sa na Moskovskú ľudovú univerzitu Šaňjavského. Bola to prvá ľudová, všedostupná univerzita v Rusku. Jej projekt vznikol roku 1905. Prednášali na nej pokrokové kapacity, ktorých názory nie vždy sa zhodovali s oficiálnymi. Študovať na nej mohol každý, kto dosiahol 16 rokov a mal potrebné vzdelanie pre ďalšie vzdelávanie sa. Bez ohľadu na národnosť, náboženstvo či iné rozdiely. Pojala 2000 poslucháčov. Jesenin sa zapísal na historicko – filozofické (niektoré pramene uvádzajú filologické) oddelenie. Navštevoval prednášky z ruskej a západnej literatúry, z dejín Ruska a Francúzska, z dejín novej filozofie, logiky, politickej ekonómie. Tu sa zoznámil s básnikom Nasedkinom (svojim neskorším švagrom) a inými literátmi. Tu študoval necelé dva roky. (O Nasedkinovi bola reč v časti o súrodencoch Jesenina)
Rok 1912 sa v Rusku niesol v znamení nepokojov. Na Sibíri na rieke Lene v zlatonosných baniach došlo k streľbe do štrajkujúcich robotníkov. Bolo okolo 270 mŕtvych a asi toľko ranených. Štrajkovala aj Moskva. Robotníkov tlačiarne nevynímajúc. Zorganizovali domobranu. To všetko Sergej sledoval (podľa niektorých sa aj osobne zúčastnil). V rokoch 1913 – 1914 sa stýkal s revolučnými robotníkmi tlačiarne. Padol do oka aj ucha moskovskej „ochranke“ – cárskej štátnej polícii. Zaevidovali ho pod menom „Nabor“. (naborščik = sadzač). Sledovali ho a v jeseni 1913 u neho vykonali domovú prehliadku. Nenašli nič.
Konečne sa dočkal. Redaktor detského oddelenia Sytinovej tlačiarne Vladimír Alex. Popov mu pomohol vydať prvé básne v časopise Mirok (Maličký svet) v ročníku 1913 – 1914.
Prvý honorár za uverejnené básne dostáva roku 1914. Sú to asi tri ruble. Celý ho odovzdá otcovi.
Začína sa cítiť osamelý, v listoch Grigorijovi Panfilovovi, priateľovi zo Spas – Klepikov, vylieva svoju dušu. Píše mu, že v Moskve niet idealizmu. Všade počuť len peniaze, peniaze, peniaze… Každý sa uzavrel do seba. Keby sa opäť narodil Kristus, zase by zomrel bez toho, aby prebudil naše spiace duše. Moskva je mesto bez duše. Ľudia za peniaze predajú vlastného brata. Moskva nie je mestom pre literárny rozvoj. Využíva len to, čo vzniká v Petrohrade. Ešte predtým mu v jednom liste píše: -Zmenil som sa. Zmenil som názory. Nie som vegetarián, ale z vlastného presvedčenia som prestal jesť mäso, ryby, maškrty ako čokoládu, kávu, kakao. Nefajčím… Už skoro 4 mesiace.
Číta smutné verše básnika Semjona Jakovleviča Nadsona (1862 – 1887), ktorý zomrel na suchoty 24-ročný. (Paralela s Jiřím Wolkrom – obaja zomreli na suchoty v 24. roku života počas liečenia). Prehodnocuje svoj vzťah k relígii. Uvažuje: -Kristus nám ukázal, ako máme žiť. Nikto však nevie, čo sa tým dá dosiahnuť.
Belousov bol úzko spätý so Surikovským literárno – hudobným krúžkom. Jesenin sa stáva jeho členom a tajomníkom. Ivan Zacharovič Surikov sa snažil zjednotiť umelcov z ľudu, teda z nižších vrstiev. Boli to samoukovia s rôznym stupňom nadania a rôznou úrovňou vyspelosti. Vydávali časopis Drug naroda (Priateľ ľudu). Ich tvorba bola rôznorodá – lyrika, príroda, utrpenie národa, revolučné básne. V auguste 1914 Jesenin uverejnil protivojnovú poému Galki (Kavky), podľa niektorých prameňov ju vojenská cenzúra stiahla. Spočiatku redakcia neuvádzala pravé meno Jesenina, pridelila mu pseudonym Aristov. Natešený posiela časopis Grišovi Panfilovovi, ktorý už pomaly klope na nebeskú bránu.
Postupne mu začínajú uverejňovať verše aj iné časopisy, dovolia mu publikovať pod vlastným menom, za riadok mu platia 15 kopejok. Ale stále to nie je to, čo che dosiahnuť. Na slávu básnika je to málo. Jeho verše sa objavujú vedľa veršov Demjana Bedneho (1883 – 1945), ktorý už v poézii niečo znamenal. Zoznamuje sa a vystupuje spolu s básnikom Kľujevom. Nikolaj Alexejevič Kľujev (1884 – 1937, zastrelený) bol od neho starší, ale tiež bol ako on roľníckym básnikom. A mal už aj meno.
Vznikajú ďalšie Jeseninove básne a poémy. V poémach siaha po historických témach.
Marfa Posadnica / Марфа Посадница – zachytáva udalosti z konca Novgorodskej republiky. (Novgorodská republika, pôvodne Novgorodskaja zemľa, bol ranofeudálny štát s prvkami demokracie v 12 – 15 storočí s centrálnym strediskom v meste Novgorod Velikij. Na čele republiky stálo knieža,ktorého právomoci boli veľmi obmedzené. Dokonca rezidenciu malo mimo mesta, do mesta bolo prizývané iba príležitostne a muselo zakaždým spísať dohodu, ktorú svojim pobytom nesmelo porušiť. Republika mala rozsiahle obchodné styky s Európou, najmä s hanzovými mestami.) Slovo „posadnik“, pre ženu „posadnica“ znamenalo miestodržiteľ kniežaťa pre niektoré mesto.
Péma Us / Ус – Vasilij Us je vodcom vzbúrených roľníkov z oblastí Rjazane, Kalugy, Tambova, ktorí sa postavili proti Moskve. Prototypom Vasilija Usa je Stepan Razin. (slovo „us“ znamená fúz.)
Básnik stále nie je spokojný, stále žije v tom, že v Moskve nie je docenený, že Moskva ho nechápe… Rozhodne sa hľadať svoje literárne šťastie v Petrohrade, hlavnom meste Ruska…
D r a g o XII/2011
List matke / Письмо матери
